Kritiku zaberania miesta a zbierania prachu ponecháme na vedľajšej koľaji (i keď som nikdy nepopieral, že je valídna) – fyzické objekty majú niečo do seba. Samozrejme na tomto mieste sa takmer vždy vraciame k digitálnym hrám. Paradoxne ich život je digitálny, ale krabička to býval moment, to bývalo niečo čo hru stelesňovalo v reálnom svete. A zároveň vlastne aj prirodzene obmedzovalo koľko toho môžete mať. Dnes? Len sa pozrite na svoje nekonečné digitálne knižnice – od Steamu po GOG. Občas mi to trochu chýba. Keď som sa tak minulý rok pozeral na ten svoj herný FPS výtvor – celý koncipovaný ako hra z 90-tych rokov – hovoril som si, že by to chcelo krabicu. Alebo možno krabičku – nič veľké, niečo pekné. No musel prejsť rok, než som sa do toho pustil.