piatok, 21. apríla 2017

Teenage Mutant Ninja Turtles (1990)

Dnešná retrospektíva bude trochu odlišná. Nebude totiž o žiadnej počítačovej hre, ale o filme. Pravda je, že vo vlnách filmu nestojím tak pevne ako v hernom oceáne. Lenže na tom príliš nezáleží. O tomto filme som chcel napísať už dávnejšie, avšak práve nedávno sa naskytla dobrá príležitosť. Po rokoch som si ho opäť pozrel. Stále je veľmi dobrý. A práve o tom chcem písať. Idete do toho so mnou?


Kto ma pozná. Kto občas navštevuje tieto stránky, tak vie, že som fanúšik. Nindža korytnačky. Vlastne myslím, že kompletný oficiálny slovenský preklad bol „Mladé nindža korytnačky“. Som si istý, že teraz sa určite istá časť „veľmi dospelého“ ľudstva chytila za hlavu. Nie si už dosť starý na nindža korytnačky? Čo mi pripomenulo tú príhodu s mojim „zombie turtles“ tričkom. Idem si takto po ulici, v krásny letný deň a oproti mne matka s dieťaťom. Dieťa si zrejme neuvedomilo, že korytnačky na tričku idú po mozgoch (i keď...) a matka zrejme tiež nie. Ale bolo celé nadšené, že vidí korytnačky! „Mama, nindža korytnačky...,“ začalo ukazovať prstom. Matka ho len nervózne stiahla, vyhŕkla na neho „Prestaň!“ a mne venovala pohľad ako debilovi. Ja som len nahodil pohľad „Jesus, títo príliš dospelí ľudia...“ a – aby sa to vyrovnalo pohľadu od pani – úsmev debila. Pokračujúc veselo ďalej som si začal pískať (tak nejako) zvučku z pôvodného seriálu. Keď klinec, tak klinec – nie?

Pointa? Pôvodný komiks je výborný, dospelý, obvykle čiernobiely s úžasnými príbehmi. Seriál z 80-tych rokov je smiešny, so spomienkami na detstvo a často veľmi podivný. V roku 1991 (alebo kedy som sa presne v našich zemepisných šírkach dostal k filmu) som však ešte komiks nepoznal. Vedel som, že existuje. O korytnačkách som načítal každý článok, ktorý bol kedy v našich médiách uverejnený. Rovnako ako som vedel, že sa náladou od obľúbeného seriálu veľmi odlišuje. Mal som poznatky o neexistencii Rocksteadyho a Beebopa, o Krangovi ani nehovoriac. Takže ma príliš nevzrušovalo keď sa tieto postavičky vo filmovom spracovaní neobjavili. Avšak keď sa teraz spätne pozriem na internet a rôzne nostalgické spomínania „západných“ rovesníkov, bol som v tomto zrejme výnimka. Kreslený seriál je totiž veľmi komický. V tom dobrom i v tom zlom. Takzvaný úhlavný nepriateľ korytnačiek – Shredder – je tu komická postava. Je to šašo, na ktorom sa majú decká zasmiať. Je nekompetentný, tak ako všetci jeho poskokovia. A vlastne to bola časť zábavy, ktorú sme ako decká mali. Pôvodný komiks je v mnohom iný. I keď časom si niečo vypožičiaval i z animovaného vesmíru, vždy ostal svoj. Shredder bol pôvodne jednorazový záporák. Cieľom korytnačiek bolo pomstiť smrť Splinterovho majstra. Zabiť ho! Čo sa na konci pôvodného komiksu aj stalo. 

Film z roku 1990 je akýmsi amalgámom pôvodného komiksu a kresleného seriálu. Pričom atmosférou sa veľmi približuje práve svojej papierovej predlohe. Zmien je niekoľko a rozprestierajú sa naprieč oboma médiami. Napríklad kým v komikse je April vedkyňa, v kreslenom seriály bola reportérka. Kým v seriály bol Splinter zmutovaný Hamato Yoshi, v komikse to bol zmutovaný domáci maznáčik majstra Yoshiho. Vo filme je April reportérka (seriál) a Splinter bol domácim maznáčikom majstra Yoshiho (komiks). Shredder tiež nie je žiadna komická postava, ktorej sa celý čas smejete. Ba naopak, máte voči nemu rešpekt.

Už úvodná scéna perfektne navodzuje atmosféru celého filmu. New York je prelezený zločinom. Veci miznú, nikto netuší ako. Vidíme ako decká kradnú, že tam niekde niekto organizuje gang, ktorý vyhladí vašu peňaženku ani neviete ako. Na pozadí toho počujeme ako celú situáciu opisuje ženský hlas – reportérka v televízii. Do toho všetkého hrá výborný soundtrack, perfektne podfarbujúci celú atmosféru. Po tomto úvode sledujeme spomínanú reportérku, ako ide z práce. Je noc. New York je nebezpečné miesto. April (Judith Hoag) narazí na chlapíkov vykrádajúcich dodávku. Svedkyne sa treba zbaviť. V tom vidíme letiacu saj ako rozbíja svetlo. Fanúšikovia korytnačiek už vedia... Počujeme zvuk bitky. O chvíľu scénu osvetlia policajné svetlá. Zločinci sú zviazaní a April zmätená. Na zemi nachádza saj a strčí si ju do kabelky... Nasleduje záber na kanalizáciu. Dohadujúce a chváliace sa hlasy. Tiene známej siluety. Ako majú vyskočiť do záberu, vyskočí na diváka veľmi povedomé logo „Teenage Mutant Ninja Turtles“ a hneď na to korytnačky. Od tohto momentu viac-menej neopustia plátno. 


Korytnačky sú zo svojho prvého súboja nadšené a len si tak blbnú ako tínedžeri. Jeden z nich však zaostáva. Raphael. Je nasrdený, že stratil svoju saj. Vzápätí poznávame aj ich majstra. Zmutovaného potkana menom Splinter. Nie je to len ich majster, ktorý ich naučil bojovým umeniam, ale aj ich otec. A rodina, rodinné vzťahy sú motívom, ktorý sa tiahne celým filmom. Vzťah korytnačky a Splinter, vzťah Aprilinho šéfa Charlesa Penningtona (Jay Patterson) s jeho synom Dannym (Michael Turney), Shredder prezentujúci sa pre mládežnícky gang ako ich otec. Korytnačky a April, kedy sa okrem ich kamarátky stáva akousi materskou figúrou. Skrátka, vzťah deti a rodičia je jednou z liniek, ktorá je ľahko vysledovateľná naprieč celým filmom. Keď si to tak pekne rekapitulujeme, dalo by sa povedať, že s touto témou sa viaže i niekoľko výborných scén vo filme. Ako bol rozhovor Raphaela a Splintera, meditačná scéna alebo i predstavenie Shreddera (James Saito). 

Zároveň film adaptuje už spomínaný komiks. Ak ste s ním oboznámený, budú vám jednotlivé scény veľmi známe a povedomé. Tu a tam sú samozrejme nejaké zmeny, ale vo všeobecnosti dostaneme celkom vernú adaptáciu komiksu. Film však nie je len temný a tmavý, má svoj nadhľad a zmysel pre humor. Ostatne, korytnačky nie sú žiadni emo tínedžeri, ale celkom veselá kopa. Film výborne presvetľuje i postava Casey Jonesa (Elias Koteas). Eliasovi Koteasovi táto rola sadla ako... uliata. Je výborným Jonesom. A nech sa na mňa Arrow, ehm, teda Stephen Amell nehnevá (pre tých čo nevideli – Casey Jones v druhých Bayom produkovaných korytnačkách), oproti Koteasovi vychádza ako úplné drevo. Nielenže má Koteas výborné komické načasovanie, je to aj ohromný sympaťák. Jeho scény s April majú to povestné iskrenie a tu pravú chémiu. Judith Hoag je výborná April... najlepšia April. ;-)


Zdá sa vám, že som sa trochu vyhýbal korytnačkám? Pritom, ako som už napísal, sú centrálnym bodom celého filmu. Na rozdiel od filmu z roku 2014. Samozrejme nie sú počítačovo tvorení, sú to gumové, animatronické kostýmy, v ktorých sú navlečení herci (kaskadéri). Pochádzajú zo slávnej dielne na bábky Jima Hensona. Myslím, že je to dokonca jeden z posledných filmov, na ktorom sa Jim Henson osobne podieľal, než navždy opustil toto pozemské divadlo. Je pochopiteľné, že ťažké a trochu nemotorné kostýmy trochu obmedzovali pohyb a samotnú akciu. Ale keď film sledujete (a toto všetko si uvedomujete), tak zistíte, že akčné scény sú veľmi dobre choreograficky spracované. Akcia je prehľadná, a stále z nej máte pocit dynamičnosti. Mimochodom, kostýmy, až na Blu-Ray som si uvedomil, ako detailne boli spracované. Čo je vidno na detailných záberoch na korytnačky. Ako vidíte modelované detaily kože, jednotlivé póry. Podstatné však je, že z týchto kostýmov máte pocit fyzickej prítomnosti. Herci, ktorí sa skrývali za kostýmami si dokonca zahrali v rôznych menších kameo úlohách v samotnom filme. Josh Pais (Raphael) je napríklad ten chlapík, čo sedí v taxíku, keď cez jeho kapotu preskočí Raphael (meta!), prípadne Michelan Sisti (Michelangelo) hrá poslíčka pizze, ktorý ju prinesie ku kanalizačnému vstupu a predá ju... Michelangelovi. 

Nakoniec, čisto z nostalgických pohnútok, by sme si ešte mohli spomenúť na český dabing. Dabing ako taký bol relatívne v poriadku, presnejšie by bolo – český preklad. Do dnešných dní si pamätám „skupinu chodidlo“, ktorá ma náramne dostala. Čo som však zistil až oveľa neskôr bolo nahradenie Harrisona Forda Robertom Redfordom... Prečo? Netuším. Možno mal prekladateľ dojem, že na začiatku 90-tych rokov je v Československu známejší Robert Redford ako Indiana Jones.


Napriek tomu, že film vyšiel na začiatku 90-tych rokov, stále má v sebe kúzlo a ducha 80-tych rokov. Ostatne sa v tom čase nakrúcal. Patrí do tej špecifickej kategórie, ktorá sa už dnes nedá veľmi dobre napodobniť. Neviem či sme sa zmenili my, zmenili sa filmárske postupy – možno za miznutie toho nehmatateľného špecifična môžu digitálne triky. Kto vie? V každom prípade, kvality filmu ešte viac vyniknú pri konfrontácii s Bayom produkovaných filmov s korytnačkami. Mám tento film rád a naozaj si myslím, že je veľmi dobrý. Myslíte si, že je v tom kus nostalgie? Možné to je. Na druhej strane, nikdy vám nebudem oponovať pokiaľ budete kritizovať Teenage Mutant Ninja Turtles III. Film, ktorý som videl v kine, mám na neho nostalgické spomienky, ale... Prvý film je však výborne vyvážený a podaný s citom pre zdrojový materiál. Spomínam si však, ako bolo okolo tohto filmu vo svojej dobe hlučno. Násilný film! Čo naše deti naučí?! A to nielen zo strany médií, ale aj zo strany ľudí, ktorí sa podieľali na jeho tvorbe. Ak je pravda, čo sa píše kade – tade po internete. Nehľadiac na to, že napríklad vo Veľkej Británii boli niektoré scény trošku prestrihané – najmä tie, v ktorých boli vidieť Michelangelove nunčaky. Z dnešného pohľadu to pôsobí priam smiešne.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára