Viete čo sa mi vždy páčilo? Poličky plné kníh. Od vrchného radu až po ten najspodnejší. Možno aj tam kdesi vyrastala detská túžba vlastniť kníhkupectvo. Nič veľké, len také malé, rodinné s množstvom podivnej literatúry. Poznáte to. Gabriel Knight (alebo dokonca i hrdina menej známej hry Noctropolis) tieto fantázie len čachrili a obohacovali. V istom zmysle sa to dnes javí podobne ako túžba byť kapitánom hviezdnej lodi :-). Stále to však má niečo do seba. Knihy na policiach. Digitálna doba nám však tento pocit berie. Je neosobná, sterilná a pominuteľná. Ale nie o tom som chcel, i keď to spolu veľmi – veľmi súvisí.
Možno tušíte, možno viete. Už dávno som sa nepozastavil nad zbieraním a zbierkami. Možno skôr nad samotnou estetikou zbierania. Opäť sa vraciam ku herným krabiciam. Tým starým, veľkým i menším, ktorých úlohou bolo predať sa. I tu, rovnako ako v prípade kníh, platilo ono „Nesúď knihu podľa obalu, počítačovú hru obzvlášť.“ Škatule, krabice a krabičky rôznych rozmerov, farieb a obsahov. Nemám rád keď niekto rozpráva ako má ešte kdesi u rodičov, niekde v pivnici, uložené staré krabice. Ani nevie v akom stave sú. Pri podobných zmienkach často trpím. Ono je totiž rovnako úžasné pozerať sa na policu plnú starých herných krabíc, ako pozerať sa na policu plnú všemožnej literatúry. Archivára, uchovávateľa histórie teraz necháme odpočívať. Pretože z dlhodobého hľadiska je pre tie nešťastné obaly dobré keď odpočívajú v tme, z presne regulovanou teplotou a vlhkosťou. Ale o to u vás/nás doma predsa nejde. Stále je tu nostalgická hodnota, hodnota spomienok, ktoré sa s nimi spájajú. Je to niečo ako reálne zhmotnenie spomienok a poznatkov. Čo je vlastne ďalšia vec, ktorú majú spoločnú so stenou plnou kníh. Ak hovorím o vlastnej poličke kníh, nemyslím tým žiadne imidžové steny. Nie. Každá kniha musí byť vaša, prečítaná alebo aspoň poriadne prelistovaná. Ale ani tie knihy už dnes nikto nechce. Pritom... a možno sa vám to bude zdať smiešne (a od nadšenca do počítačových – teda digitálnych – hier obzvlášť), ale nemám pri čítaní digitálneho materiálu dobrý pocit. Vždy tomu niečo chýba. Navyše moje racionálne ja by malo byť vehementne proti. Konzumuješ rovnaký obsah ako keby si to mal na papieri! V čom je problém? V nedostatku spojenia s papierom? Znie to zvláštne, však? Lenže tam bude niekde pes zakopaný. Esencia toho čo čítame, čo prežívame chce byť zakotvená v realite. Nejakým spôsobom. Odrazená a formujúca človeka nielen v duchovnom rozmere, ale i v jeho fyzickom svete.
Ten pohľad na policu zasypanú hrami od hora až nadol. Ten pohľad je na nezaplatenie. A pocit. Vlna nadšenia, spomienok na minulosť a občasné nutkanie jednu z nich otvoriť. Prelistovať manuálom, prečítať si o svete, do ktorého vás chceli autori zasvätiť. Alebo ich len tak poprekladať. Tie dnešné DVD obaly už nie sú to pravé. Ostatne ono väčšinou ani nič neobsahujú. Ak je to niečo závislé na systéme tretej strany... je to vlastne celé len tak do počtu. Možno ako pripomienka. Ale aj tu pripomienku si treba občas nechať. Napriek tomu, že nie je tak naplňujúca a esteticky príťažlivá. Herné krabice predstavovali plnosť a radosť z herného obsahu. V niektorých prípadoch i zaujímavú kreativitu marketingového oddelenia.
Nehaňte krabice moje! Je to krásny prežitok čias dávno minulých. Ilustrujúci koľko sme za tie roky stratili. Ako nás deformoval internet a pokrok v digitálnych technológiách. Do značnej miery sme deformované bytosti, ktoré si prestávajú vážiť reálnych vecí. Nezáleží nám na budúcnosti, chceme všetko hneď. Ako náhle to skonzumujeme, odhodíme to preč. Krabica (a akákoľvek iná fyzická forma) je nám v tomto prípade len príťažou. Pripomínala by sa nám, reprezentovala by stále hodnoty, o ktoré nemáme záujem. Ak by som zamenil hernú krabicu za fyzickú, papierovú knihu, vyznenie by sa nijako nezmenilo. Obe totiž predstavujú obal pre svoj obsah. Ako sa k nim staviame, čo od nich očakávame, to definuje istým spôsobom nás samotných.
Priestoru je málo. Zaberá to veľmi veľa miesta. A ak sa rozhodnete zbierať staré hry, pochopíte to veľmi rýchlo. Avšak ten pocit... keď prejdete po chrbtoch krabíc prstom. Ten je veľmi podobný pocitu, ktorý máte z poličky plnej kníh. A nech sa už pohŕdavo uškierate alebo nechápavo krútite hlavou, skutočne je to do značnej miery naplňujúci . Skrátka, máte taký pocit, že máte dobrý pocit.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára