štvrtok, 29. januára 2015

Jeden nad ostatnými...

Hovorí sa, že ľudia starnú a ako starnú stávajú sa múdrejšími (mno, o tomto by sa dalo pochybovať, ale ostaňme u toho, že sa to hovorí...), posúvajú sa vo svojich životoch, vyvíjajú sa, aby potom nakoniec niekedy umreli. Úprimne povedané, nemám ten pocit, že sa to týka práve mojej maličkosti. Teda až na ten koniec, tým som si bohužiaľ akosi istý. Ono sa to má totiž tak...všetko starne a Zem sa točí. Ale ja mám pocit, že som mentálne na tom takmer rovnako ako v dobách keď som prvý raz začal čítať herné časopisy...

Šikovní už iste pochopili, že toto bude tak trochu o 20rokoch čitateľa časopisu LEVEL. Trochu, pretože začnem trošičku zoširoka. Moje prvé aktívne skúsenosti s počítačmi sa viažu na stroje menom PMD 85, na ktorom som sa v jednom krúžku začal učiť programovať...myslím, že sa tomu tak vtedy hovorilo. Z pohľadu dnešného človeka a moderného programátora je to zrejme trochu úsmevné pomenovanie, ale koľko známych vývojárov začínalo s BASICom? Skoro všetci! :-) A keď už tak sedíte, ťukáte do toho podivného počítača tie príkazy, vždy sa to nakoniec zvrhne k hrám. Digitálne hry sem, digitálne hry tam... Nehľadiac nato, že krátko na to mama domou dotiahla počítač. Ale to už som myslím do toho krúžku nechodil. Bolo to XTčko značky Schneider, takéto čo malo zabudovanú disketovú mechaniku v klávesnici. Sranda vec, na ktorej som tak trochu pokračoval ešte v oťukávaní BASICu – chvíľu GWBASIC a potom ešte chabé pokusy s QBASICom, než ma tá chuť programovať nejako prešla. Dnes si hovorím, že je to celkom škoda. Možno som mohol mať lepší príjem ako... no nič. Ale hry, hry má práve len začali chytať. Blockout, Prince of Persia, či Rick Dangerous... prvé lastovičky a (bohužiaľ) nie posledné.

Keď už sa človek hrá, tak by chcel aj o tých hrách niečo viac vedieť. Ak mám pravdu povedať, ja si už dnes vôbec nepamätám kto a kedy prišiel za mnou s herným časopisom. Ale úplne prvým časopisom, ktorý som ja čítal a držal v rukách bol Bit, tesne nasledovaný Excaliburom. Pre tých čo sa narodili neskôr ako neskoro – to sme ešte boli Česko-Slovensko. V jednom šťastnom spoločnom štáte – či bol šťastný to neviem, ako dieťa ma to vôbec nezaujímalo :-) Podstatné bolo, že bolo čo čítať a kde získavať poznatky o nových hrách. Boli v nich texty o hrách, obrázky z hier, ktoré som nevidel fotené priamo z monitora počítača a všetko bolo také zvláštne a nové. Naozaj neviem opísať ten pocit – to nadšenie, ktoré v tom dieťati vtedy vládlo keď listoval stránkami týchto časopisov. Úžasná nová hra, hmm a toto je na Didaktik, čo to je? Quadrax (pozn.: ešte ten pôvodný práve pre Didaktik), to by som si niekedy zahral... A potom kreslené mapy úrovní, také tie dvojrozmerné, kde boli zaznamenaný každý detail konkrétnej hry. Neviem či je dnes možné zachytiť ten pocit úžasu (alebo ako v anglofónnych krajinách hovoria sense of wonder), ktorý tieto časopisy v človeku vyvolávali. Sakra, veď dnes ani neviem nájsť tie správne slová opísanie toho pocitu!

Časopisy vtedajšej doby mali na tom leví podiel.  Bit po čase prestal vychádzať, jeho miesto však v 94 roku zastúpil Riki. Zaujímavejšie to však bolo za hranicami, v Českej republike. Excalibur bol legenda a z legendy sa stalo Score (ktoré sa tiež neskôr stalo legendou, ale...). Nemusím hovoriť, že už od začiatku som bol nadšeným konzumentom Score a jeho autorov. Bola to zaujímavá doba, v ktorej som nemal ambície o hrách písať, ale o hrách čítať a hrať ich. Možno keby sa moja písacia ambícia prejavila skôr... kto vie. V každom prípade netrvalo dlho a Excalibur sa začal mitoticky deliť, aby z neho vznikol ďalší časopis. Na prvý pohľad mal také typické herné meno LEVEL. Vedel som o jeho existencii, pretože som v tej dobe ešte stále odoberal Excalibur a tam na neho bola reklama. Ale prvé číslo, ktoré som osobne držal v ruke bolo až to s Reptilom na obálke (tretie číslo 4/95, ak si dobre spomínam). Meh. Na Score tento papier jednoducho nemá. A predsa mám v zbierke všetky ostatné čísla... Čím to je?

Ja a môj brat – nejako takto by mohla byť nazvaná nasledujúca krátka časť. Ja som bol človek plne oddaný Score, kdežto môj brat si nakoniec nejako vyhliadol ten LEVEL. Takže to skončilo tak, že ja som si zo svojho vreckového kupoval Score a on zo svojho LEVEL, plus sme chvíľu ešte odoberali Excalibur a Rikiho. Nie, u nás doma nebola o herné časopisy núdza. Ako roky plynuli so Score to začalo ísť dolu vodou, a človek tiež už musel byť závislý aj na iných prímoch ako vreckovom. Na konci roku 1999 bolo rozhodnuté... Score nemá budúcnosť, je to žumpa, ktorá sa už pomaly nedá ani čítať. Za to ten LEVEL, veď ja v ňom nachádzam stále viac pobavenia a dobrého čítania! Kašlať na Score, moje drobné pôjdu do LEVELu odteraz až do doby než sa úplne pokazí alebo prestane vychádzať. So Score to už nikdy lepšie nebolo. Občas mám tendenciu si kúpiť jedno číslo – raz za niekoľko rokov, aby som zistil, že je to vlastne stále horšie. A pokiaľ sa pýtate aj na iné časopisy, áno, mali sme doma aj GameStar, aj Hráča. :-)

LEVEL však ostal... dvadsať rokov. Ten počet rokov ma desí. Skutočne prináša mi hrôzu, pretože ako som na začiatku povedal, mentálne sa cítim zhruba na ten vek (aj keď často hovorím, že mám tak 15). Ale zamyslenie sa nad tým koľko už jeden časopis vychádza, aký čas ubehol, vás dokáže dostať na zemský povrch veľmi rýchlo. Je to skoro ako facka. A pritom je to len časopis, ktorý má slušnú výdrž. Ktorý mi však chce svojou prítomnosťou dať najavo, že už patrím do inej kategórie hráčov. Čo je však zaujímavé je, že napriek tomu ako mám rád články súčasného LEVELu a jeho papierovú existenciu, tak už mi pri jeho čítaní chýba onen pocit úžasu. Bol som, videl som, hral som... Občas mi tak napadá, čo by sa stalo keby ma jednoucho niekto vygumoval – moje spomienky, skúsenosti na všetky hry. Bol by ten pocit dnes rovnaký? Alebo je to len výsledkom určitého špecifického obdobia – detstvo – dospievanie – jednoduché pixely a pocit úžasu, že ta ohromne veľká krabica niečo také dokáže? I dnes sa stále teším na zaujímavé tématické články od plejády autorov, rozhovory Pavla Dobrovského, články o hernej hudbe od Lukáša Grygara, či celú retro rubriku (čím to asi bude? :-)). Je to fajn.
 
Ehm, no comment ;-)

Ostatne vďaka LEVELu som poznal aj niekoľko veľmi fajn ľudí a vlastne som sa dostal aj k aktívnemu písaniu o hrách – ak si dobre spomínam. Áno, síce tu celý čas tvrdím, že sa mentálne cítim mladý, ale udalosti staršie ako rok sa pomaly začínajú zlievať do jedného celku príjemných pocitov. A tie nepríjemné mozog automaticky vytláča. Niekedy sa cítim ako Homer Simpson. Môžu za to fóra na webe LEVELu (nie za to, že sa cítim ako Homer, ale za tých ľudí). Dostal som sa na ne pomerne neskoro, neviem či sa ešte dá dnes zistiť kedy som bol zaregistrovaný. Ale i po tom som ešte hodne dlho len čítal jednotlivé príspevky a neprispieval. A na LEVEL fórach tiež bývala sranda. Vyrob si imaginárnu LEVEL obálku, hento a tamto..., čo nakoniec vyústilo v poslanie niečoho strašne hnusného s ružovým slonom do súťaže, ktorú tam LEVEL mal. Myslím, že to bola reakcia na reálnu obálku, na ktorej bolo nejaké to chutné monštrum. Moja verzia potom bola viac rodinne naklonená z ručne nakresleným ružovým slonom...a teda. Hovorím, sranda. LEVEL môže za to, že som písal na Gamesweb, LEVEL môže za to, že mal okolo seba celkom dobrú komunitu ľudí... a čiastočne môže za to, že ma dianie okolo hier ešte stále baví.

Možno to niekto z vás zažil, možno to iným bolo jedno. Ale ja si pamätám ako mi niekde v škole ktosi hovoril, veď jeho tie hry prejdú, prestane ho to baviť! Ja som si vtedy povedal, že ani náhodou! Naivný, mladý a krásny (ehm), vôbec som netušil čo hovorím. Ono naozaj prišlo obdobie, kedy ma to prestalo baviť... potom som sa dostal na etnológiu a zmenil som na hry svoj pohľad. Zistil som, že v tom niečo je a ja sa o hry môžem zaujímať aj iným spôsobom. Pripočítajte k tomu fakt, že som stále čítal LEVEL a to zapálilo druhú iskru herného šialenstva. Keď tak nad tým uvažujem, za všetko vlastne môže LEVEL, aj za to, že som ešte stále tak trošku socially awkward penguin ;-). Ale asi to celé stálo za to, pretože ako sa hovorí: Bavme sa kým to ide, pretože zajtra už môžeme byť mŕtvy. :-)

Napokon sa kruh uzatvára, keď som dostal ponuku od Petra Poláčka, či by som nevedel napísať tematický článok o Saints Row... Verte, či nie – ja som sa vtedy pozrel na svoj telefón, či dobre vidím a počujem a s radosťou som túto ponuku prijal. A to i napriek tomu, že som mal vtedy termín na odovzdanie verzie dizertačnej práce pred internou skúškou. Myslím. Dnes si už len pamätám (aj keď to nebolo tak dávno, ale pamäť), že som sa s radosťou pustil do písania s vedomím, že by som mal písať a robiť niečo iné – ak chcem niekedy dokončiť školu. Ale písať o sérii ako je Saints Row, je oveľa viac uspokojiví ako písať o kultúrnom dedičstve. Aspoň v ten konkrétny moment bolo. Bola to vynikajúca terapia (a myslím si, že každý kto kedy písal nejakú veľkú prácu to pochopí).

Mám doma tričko „Zachránil som LEVEL“... Ja a spolu so mnou niekoľko tisíc ľudí, ktorí si nový LEVEL predplatili alebo kupujú. Ako dlho to ešte vydrží? Ja naozaj netuším. Som posledný človek, ktorý by mal niečo odhadovať alebo k niečomu zastávať postoj. Ako som napísal inde, ja nie som mainstream, ja som menšina, v očiach súčasných mladých hráčov pomaly muzeálny kus... a to vôbec nie som starý (no NIE!)... i keď starší ako LEVEL. Niekedy je to depresívne, som starší ako Mario, som starší ako Tetris, som starší ako Zelda... som starší ako väčšina herných artefaktov (teda tých ikonických z 80-tych a 90-tych rokov) a starší ako LEVEL. Ale tak nejako dúfam, že tu ešte s nami v papierovej podobe LEVEL nejaký čas ostane.


A nakoniec - keď už má ten časák to výročie, čosi čo som už dávnejšie vyrobil (len tak z dlhej chvíle), kto sleduje môj twitter, tak to už aj tak videl. Pánske LEVEL tričko pre vášho simáka (Sims 4)... :-) Enjoy.


1 komentár:

  1. Super článek, mám doma kopu časopisu LEVEL. Všechno pod postelí:-)) A je člověku smutno, když nemůže slintat nad recenzí jak v roce 2002:_( Aspoň, že je retro na Tiscali.cz:D

    OdpovedaťOdstrániť