štvrtok, 15. mája 2014

Late Night Retro Gaming

Človek raz za čas dostane nejaký impulzívny nápad. Niečo...vlastne čomu by vlastný rozum odporoval, pokiaľ by ho pustil k slovu. Aj keď sa to zdá byť šialené, má to svoje logické opodstatnenie. Keď si to človek nevyskúša, tak nevie. Za normálnych okolností, v blízkej i vzdialenejšej minulosti, by to nebolo také jednoduché. Dnes? Nuž, je to oveľa, oveľa ľahšie. Chcete si vyskúšať ako sa tvoria hry? Skúste nejaký z nástrojov na ich modifikovanie. Chcete si vyskúšať ako sa prekladajú hry? Aj tu máte niekoľko možností. Chcete skúsiť hovoriť na ľudí cez mikrofón a pritom hrať nejakú hru? Nuž...

Prvé dve menované činnosti som si už vyskúšal. A napriek tomu, že ma bavia – človek si vyskúša aké náročné činnosti to sú. O tvorbe a výstavbe príbehu pre hru ešte určite budú moje príspevky k tvorbe dobrodružstva pre Shadowrun Returns. K prekladu len toľko – veľmi rýchlo zistíte, že i keď sa to na prvý pohľad nezdá, veci sú komplikovanejšie než by mohli byť. A to len preto, pretože cez angličtinu vnímame – v prostredí internetu a počítačov – celkom značnú časť sveta. Napriek tomu, že chápete význam anglických slov, odrazu zistíte, že ich pretlmočenie do vlastného rodného jazyka je trochu komplikované. Už vôbec radšej nehovorím o technických termínoch. Na druhej strane – a to sa mi potvrdilo veľmi rýchlo – si uvedomíte, že väčšina tzv. oficiálnych prekladov musí (inak to nejde) vznikať bez dodatočného testovania. Už prvý test niektorých textov v UFO: Enemy Unknown mi ukázal, že som pár výrazov posunul do iného významu než majú v samotnej hre. Potom nie je nič jednoduchšie, než si tento poznatok poznamenať a následne opraviť. Pamätáte si ešte na faux pas Mass Effectu s preloženými credits ako „autoři“? Už tento holý nezmysel by musel testerovi udrieť medzi oči tak, že by za normálnych okolností nemohol ostať v ostrej verzii. Táto moja prekladateľská skúsenosť ma utvrdila v tom, že sa preklady pravdepodobne netestujú. A zároveň ma odradila od podieľania sa na preklade Wasteland 2. UFOEU má predsa len veľmi málo textu v porovnaní s týmto postapokalyptickým eposom Briana Farga. Stačilo sa trochu trápiť s mimozemšťanmi a... prekladanie nie je sranda! Na druhej strane, ale je zábava v tom ako sa snažíte interpretovať cudzojazyčný text do vlastného jazyka, prípadne kultúrneho kontextu.


Napokon je tu nová, titulárna skúsenosť, na ktorú som sa dal len nedávno. Smejte sa ako chcete, v konečnom dôsledku musím povedať, že ma to celkom bavilo. Nápad nevyšiel ani tak z inšpirácie retro hrania, ktoré prevádzkujú v poslednej dobe webové portály ako Hrej.cz alebo Games.cz, ale zo samotného testovacieho hrania OpenXcom. Vlastne...áno, môžu si za to práve tieto a ďalšie herné portály! Keď mi totiž pri poslednom hraní umrel celý menný zoznam z Facebooku, rozmýšľal som akými menami tak ešte doplniť vojakov brániacich zem pred mimozemskou inváziou. Keď som prestal hrať, zašiel som na twitter. A tam mi – v mojom hlbokom zamyslení – vyskočil pred oči tweet. Dnes si už nepamätám či to bol tweet od Jardu Möwalda alebo Zdeňka Princa..., ale jeden z nich to bol určite. Vtedy mi nad hlavou naskočila žiarovka. Cink. Nasledovaná hneď druhou a treťou. Cink – cink. Ono by možno bola sranda takúto vec pustiť aj do éteru. Možno. Ale čo s tým? Nie, to je zlý nápad..., trápne... Ale kedy teba niečo trápne zastavilo? Uhm. Dokonca by to možno mohol byť seriál. Lenže to bude chcieť nejaký výskum a testy!

A zvyšok už je len história. Nápad sa totiž varil v hlave ďalej a rozvíjal sa smerom k ďalšiemu retro hraniu. Dostal som sa do momentu – a to teraz nepočítam výber samotnej hry – kedy začala byť pre mňa zaujímavá hypotetická debata, ktorú som si pracovne nazval „Prístup Krajča-Dobrovský“. ;) Alebo prípad „Another World“, keď chcete. Týka sa to najmä hier u ktorých musíte ísť odniekiaľ niekam a pritom sa dá celkom dobre zaseknúť. Z toho čo Tomáš Krajča pri svojich retro streamoch na Hrej často hovoril, vyplýva, že sa snaží pred samotným vysielaním si na hru siahnuť a nacvičiť si aspoň časť hry. Najlepšie to bolo vidieť práve prihraní spomínanej hry Another World. Behom hodiny dokázal prejsť obe dve verzie tejto hry až do konca. Akoby to nebol žiaden problém. Dobre sa na to pozeralo, hra mala nádherný a hladký priebeh. Na druhej strane, Pavel Dobrovský naGames zvolil prístup – vrátil som sa k hre po storočí a vôbec netuším čo s ňou. A i keď to zo začiatku bolo zábavné, po chvíľke si už divák musel začať plieskať hlavu o klávesnicu... pravdepodobne. Kladom tohto prístupu je, že zobrazuje celkom autenticky ako sa kedysi hráči s hrou trápili. Negatívom je, že to začne byť po čase pre diváka nezaujímavé a možno až otravné.

Teda naskytuje sa nám tu problém ukázať čo najviac s hry samotnej alebo autenticitu hrania ako takého. Pri svojom prvom ostrom streame som išiel na to práve druhým spôsobom, čo malo v istej fáze hry za následok – ako už Maroš na oldgames.sk naznačil: že, „neustálym plácaním sa zľava doprava a naspäť stále po tých istých miestach to video začne byt strašne nudne a nezaujímavé.“ V tom má do istej miery pravdu. Z mojej skúsenosti však musím povedať, že nezaujímavý sa stáva práve záznam, ale i živé vysielanie má potenciál sa práve dostať do tohto zámku nudného šach-matu. Problém pri mnohých hrách je však práve ten, že koľkokrát sa k nim človek vracia povedzme po 20-tich rokoch a... napriek tomu, že ich v minulosti prešiel alebo sa dostal dostatočne ďaleko, dnes pri nich opäť stojí skoro ako nováčik. Stojí pred divákom ako nový hráč, skoro ako po prvý raz a snaží sa pokoriť – relatívne autenticky – výzvy, ktoré mu hra predkladá. Z pohľadu človeka, ktorý chce vidieť trochu toho autentického hrania je to rozhodne zaujímavý prístup, ale obávam sa, že z diváckeho pohľadu veľmi otázny.

A tu sa dostávame k jadru pudla. Cvičenie – skúška, robí majstra. Problém je, kde zobrať čas na nacvičenie si starej hry. Na hodinu vysielania pripadnú minimálne dve – ak nie viac – hodín prípadného tréningu. Koníček je to pekný, ale času nikdy nie je dostatok.  Čo sa mňa týka, rád by som išiel spôsobom, ktorý by tvoril akúsi strednú cestu – trochu tréningu a trochu nováčikovského prístupu.

Late Night Retro Gaming alebo Malé nočné retro hranie je teda na svete. Jeho pravidelnosť, či nepravidelnosť bude čisto závislá na mojom vlastnom voľnom čase. Predsa len podobné veci sa v našich zemepisných šírkach robia len z čistého nadšenia pre vec. :-) A samozrejme, ako vždy platí, že budem vďačný za každú spätnú väzbu, konštruktívnu kritiku i nápady na zlepšenie a šírenie povedomia o tejto podivnej zábave. :-)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára