pondelok, 25. marca 2013

Mass Effect 3, ešte posledný raz...

Patrím medzi ľudí, ktorý dokážu zaujať kritický postoj k obľúbenej veci. Aspoň si to teda o sebe myslím. Platí to aj o diele spoločnosti Bioware. Obzvlášť posledné diely ich veľkých sérií sú toho jasným príkladom. Dobrý nápad je často mrzačený podivnými rozhodnutiami v dizajne a zameraní celej hry. Ničí to mňa – ako hráča – ničí to samotný herný zážitok a nemyslím si, že k prospechu veci. A predsa je tu niečo, čo chce aby som sa k týmto hrám vrátil – aspoň ešte na chvíľu nazrel do ich sveta. Hodinku, dve. Vrátil sa a vstrebal to, čomu ja hovorievam atmosféra sveta.

Neviem čím to je – možno mojou úchylkou v trochu klišéovitých fantastických svetoch, možno tým, že tie svety dokáže Bioware postaviť skutočne zaujímavé. V jadre. Avšak, skôr mám pocit, že to bude postavami, ktoré Bioware tvorí. Ach áno, už počujem ten ironický smiech. Práve, postavy v týchto svetoch majú ďaleko do vyšperkovanosti spoločníkov ako ich vedia napísať v Obsidiane. Bioware skôr tvorí archetypálne postavy, so všetkým pozitívnym i negatívnym čo k tomu patrí. Občas pridá nejaký ten podivný riadok dialógu, ale vo všeobecnosti sú to práve postavy, ktoré si z ich hier pamätám najviac. Nie udalosti, nie príbehové zvraty (s výnimkou Knights of the Old Republic, samozrejme) a pomaly sa vytráca i nechuť z pokazeného herného dizajnu. I tá nejednoznačnosť a neuspokojivosť konca tretieho Mass Effectu pomaly vyprcháva. Ale spomienky na postavy ostávajú. Akoby to tvorcovia z Bioware vycítili. Alebo sú si toho plne vedomí, keď vytvorili a vydali posledné DLC pre tretí, ťažko skúšaný Mass Effect.

Prídavok s názvom Citadela je tak neuveriteľne naplnený sentimentom a nostalgiou, že to snáď ani pekné nie je. Nie, je to úžasné. Vlastne, celý obsah DLC nedáva v širšom obraze veľkého príbehu tretieho Mass Effectu vôbec žiaden zmysel. Jeho zasadenie a udalosti, ktoré sa tam dejú, sú úplne mimo a v tenzii veľkého príbehu nemá čosi také miesto. Ale na to sme si už pri treťom diely Mass Effectu zvykli. Vždy som tvrdil, že ono úvodné napadnutie Zeme nemá žiaden širší význam a zmysel. Správne by malo prísť až niekedy za troma štvrtinami hry, v dobe, kedy by autori mohli hráčovi absolútne odobrať slobodu rozhodovania a namieriť ho k akčnej jazde smerom k neodvratnému koncu. Spôsob akým je Mass Effect 3 vystavaný dnes, len búra pocity naliehavosti a neodvratného zániku. Okrem toho, ani neprospieva role-play elementu hry.


DLC Citadela však má všetko. Nejakým spôsobom sa na Citadele ocitnú všetky preživšie postavy, ktoré Shepard za svoju kariéru stretol. Celý jeho tím, priatelia a spolubojovníci. Odrazu, len tak. Čert vezmi logiku, čert vezmi tenziu rozprávania a celosť príbehu. Dôležitý je pocit, z tejto nádhernej epizódky v hraní Mass Effectu 3. Nie je to dokonalé DLC, má svoje muchy i v logike príbehu, ale tým čím je – je plným dúškom. Normandy potrebuje menšie opravy a tak má celá posádka voľno. Shepard dostal parádny apartmán, a tak padne nápad usporiadať nejakú párty. Avšak, nič nie je také jednoduché ako sa zdá, takže sa nakoniec zapletieme ešte do nejakého toho strieľania. I keď to je celkom zábavné, myslím si, že v tomto prípade absolútne druhoradé. Je to o opätovných stretnutiach so známymi tvárami, postavami, ktoré človek za tie roky so sériou stretol a poznal. Krátke dialógy, rôzne minihry, skrátka je to momente bytia s niekým, kto vás sprevádzal vašim vlastným príbehom. A s humorom. Hlavne s humorom. Autori tu využívajú zaujímavý spôsob rozprávania, kedy vidíme ako niektoré postavy rozprávajú svoje príbehy, niekedy i na pozadí aktuálnej situácie. S nadhľadom všetko krásne do seba zapadá.

Nakoniec, priznám sa, nakoniec mi ostalo smutno. Napriek všetkému, čo ma na tejto sérii štvalo, napriek tomu, ostáva pre mňa Mass Effect naozaj krásnou sci-fi jazdou, aká sa v hrách len tak nevidí. Nostalgický a sentimentálny faktor je tu naozaj veľmi silný. Je mi smutno, že to muselo všetko skončiť. Je mi smutne, že už (možno) neuvidím postavy, ktoré som si tak obľúbil, pri ktorých odviedli autori kus poctivej práce.

Citadela je ten najlepší koniec, aký mohol tretí Mass Effect dostať. A čert vezmi, skutočné, dúhové konce!

Najhoršie na tom všetkom je, že ma to len utvrdzuje v mojom nedávnom tweete: Napriek všetkému čo Bioware na svojich hrách v poslednej dobe pokazili... stále mam rád svety, ktoré stvorili. A to zrejme bude platiť až do doby, než z Dragon Age nespravia casual spoj tri hru. :-)


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára