Neviem čím to je – možno mojou úchylkou v trochu
klišéovitých fantastických svetoch, možno tým, že tie svety dokáže Bioware
postaviť skutočne zaujímavé. V jadre. Avšak, skôr mám pocit, že to bude
postavami, ktoré Bioware tvorí. Ach áno, už počujem ten ironický smiech. Práve,
postavy v týchto svetoch majú ďaleko do vyšperkovanosti spoločníkov ako
ich vedia napísať v Obsidiane. Bioware skôr tvorí archetypálne postavy, so
všetkým pozitívnym i negatívnym čo k tomu patrí. Občas pridá nejaký
ten podivný riadok dialógu, ale vo všeobecnosti sú to práve postavy, ktoré si
z ich hier pamätám najviac. Nie udalosti, nie príbehové zvraty (s výnimkou
Knights of the Old Republic, samozrejme) a pomaly sa vytráca i nechuť
z pokazeného herného dizajnu. I tá nejednoznačnosť
a neuspokojivosť konca tretieho Mass Effectu pomaly vyprcháva. Ale
spomienky na postavy ostávajú. Akoby to tvorcovia z Bioware vycítili.
Alebo sú si toho plne vedomí, keď vytvorili a vydali posledné DLC pre
tretí, ťažko skúšaný Mass Effect.
Prídavok s názvom Citadela je tak neuveriteľne naplnený
sentimentom a nostalgiou, že to snáď ani pekné nie je. Nie, je to úžasné.
Vlastne, celý obsah DLC nedáva v širšom obraze veľkého príbehu tretieho
Mass Effectu vôbec žiaden zmysel. Jeho zasadenie a udalosti, ktoré sa tam
dejú, sú úplne mimo a v tenzii veľkého príbehu nemá čosi také miesto.
Ale na to sme si už pri treťom diely Mass Effectu zvykli. Vždy som tvrdil, že
ono úvodné napadnutie Zeme nemá žiaden širší význam a zmysel. Správne by
malo prísť až niekedy za troma štvrtinami hry, v dobe, kedy by autori
mohli hráčovi absolútne odobrať slobodu rozhodovania a namieriť ho
k akčnej jazde smerom k neodvratnému koncu. Spôsob akým je Mass
Effect 3 vystavaný dnes, len búra pocity naliehavosti a neodvratného
zániku. Okrem toho, ani neprospieva role-play elementu hry.
DLC Citadela však má všetko. Nejakým spôsobom sa na Citadele
ocitnú všetky preživšie postavy, ktoré Shepard za svoju kariéru stretol. Celý
jeho tím, priatelia a spolubojovníci. Odrazu, len tak. Čert vezmi logiku,
čert vezmi tenziu rozprávania a celosť príbehu. Dôležitý je pocit,
z tejto nádhernej epizódky v hraní Mass Effectu 3. Nie je to dokonalé
DLC, má svoje muchy i v logike príbehu, ale tým čím je – je plným
dúškom. Normandy potrebuje menšie opravy a tak má celá posádka voľno.
Shepard dostal parádny apartmán, a tak padne nápad usporiadať nejakú
párty. Avšak, nič nie je také jednoduché ako sa zdá, takže sa nakoniec
zapletieme ešte do nejakého toho strieľania. I keď to je celkom zábavné,
myslím si, že v tomto prípade absolútne druhoradé. Je to o opätovných
stretnutiach so známymi tvárami, postavami, ktoré človek za tie roky so sériou
stretol a poznal. Krátke dialógy, rôzne minihry, skrátka je to momente bytia
s niekým, kto vás sprevádzal vašim vlastným príbehom. A s humorom.
Hlavne s humorom. Autori tu využívajú zaujímavý spôsob rozprávania, kedy
vidíme ako niektoré postavy rozprávajú svoje príbehy, niekedy i na pozadí
aktuálnej situácie. S nadhľadom všetko krásne do seba zapadá.
Nakoniec, priznám sa, nakoniec mi ostalo smutno. Napriek
všetkému, čo ma na tejto sérii štvalo, napriek tomu, ostáva pre mňa Mass Effect
naozaj krásnou sci-fi jazdou, aká sa v hrách len tak nevidí. Nostalgický
a sentimentálny faktor je tu naozaj veľmi silný. Je mi smutno, že to
muselo všetko skončiť. Je mi smutne, že už (možno) neuvidím postavy, ktoré som
si tak obľúbil, pri ktorých odviedli autori kus poctivej práce.
Citadela je ten najlepší koniec, aký mohol tretí Mass Effect
dostať. A čert vezmi, skutočné, dúhové konce!
Najhoršie na tom všetkom je, že ma to len utvrdzuje v mojom
nedávnom tweete: Napriek všetkému čo Bioware na svojich hrách v poslednej dobe
pokazili... stále mam rád svety, ktoré stvorili. A to zrejme bude platiť
až do doby, než z Dragon Age nespravia casual spoj tri hru. :-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára