Autorstvo hier malo byť videné, tak ako je to pri filme, hudbe, či pokojne literatúre. Skrátka niekto hru stvoril a bolo by pekné, aby o tom vedel aj okolitý svet. Aj ten človek, čo hru konzumuje len tak. Niekoľko rokov sa to aj darilo. Autori hier mali svoje mená na krabičkách, resp. prebaloch. Krásne ideály a nádherné, zašlé časy. Niekedy by ma skutočne zaujímalo, čo sa pokazilo. Kde sa stala tá chyba, kedy sa všetko obrátilo akoby naruby. Zo vznešených ideálov sa stal tvrdý biznis. Možno to je práve tá odpoveď. Activision v tom samozrejme nie je sám, on je len jeden z prvých, ktorých historické pramene reflektujú. Ostatne, stačí si pozrieť video Extra Credits: An Open Letter to EA Marketing, kde si môžete vypočuť ideály, s ktorými šla na trh spoločnosť Electronic Arts (čas zhruba 4:20). Tiež sa niečo pokazilo?
Niekto by mohol namietať, že sa autorstvo v starých časoch určovalo jednoducho – väčšinou mali hry jedného, či dvoch autorov. Lenže dnes je to veľký biznis, s obrovskými peniazmi a množstvom ľudí, ktorí sa na jej tvorbe podieľajú. Skutočne? Tu sa nám opäť naskytuje prirovnanie s filmovým priemyslom. I na filme pracuje veľké množstvo ľudí, režisér nerobí všetko sám a hlavne, všetko sám nevymýšľa – tímová práca. Na druhej strane, autorstvo úplne z herného odvetvia nevymizlo. Veľmi ľahko ho môžeme nájsť na nezávislej scéne, kde je množstvo hier priamo identifikovateľných z jedným človekom, resp. jedným konkrétnym menom.
Nezávislá scéna má totiž množstvo spoločných prvkov s dobou, v ktorej hry boli len v plienkach. Často sa robia na kolene, v domácich podmienkach, v garáži ako sa hovorí. Pracuje na nich malý tím ľudí, zvyčajne jeden človek s víziou a jasnou predstavou o výslednom diele. A hlavne, nezávislá scéna sa nebojí zaujímavých experimentov, ktoré im herné médium ponúka. Vskutku zaujímavá alternatíva.
Bohužiaľ, je to len slabá náplasť na pošliapané ideály mladých tvorcov zo začiatku 80-tych rokov minulého storočia. Ideály, ktoré pošliapala korporátna politika a hlad po peniazoch. Dnes nikto nechce riskovať stratu vložených financií, kreativita je zabitá neustálym duplikovaním toho istého. Kde sa podela túžba po autorskom uznaní, po autorskej slobode a tvorivosti? Keď nie je, potom je samozrejmé, že nemôžeme čakať ani silné autorské hry.
Kde je autor? Kde túžba po nových obzoroch, túžba rozširovať a plne využiť možnosti, ktoré médium poskytuje? Nie, vo svete kópií autora nepotrebuješ. Vyhovuje to veľkým korporáciám, vyhovuje to i masovému zákazníkovi... načo sa namáhať. Smutná pripomienka hernej histórie.
„V skratke“ je nová rubrika, kde zhmotním tú trochu svojich myšlienok popri čítaní knihy „Replay: The History of Video Games“ od Tristana Donovana. Nie je to prvá kniha o histórii, ktorú čítam, avšak pri tejto mi napadá mnoho zaujímavých postrehov alebo skrátka len myšlienok dotýkajúcich sa hier, nielen minulosti ale i ako odraz našej hernej súčasnosti. Budú to krátke, ale dúfam zaujímavé (možno podnetné) myšlienky, či komentáre, reagujúce na niektoré časti (odseky, riadky, či celé kapitoly) knihy.
Herní průmysl už dávno není umění. Hry jsou tvořené pro masy - ostatně jako většina věcí v tomto světě, od Lady Gagy po zvířátkové sušenky.A já jsem rád, protože právě z TOHOTO důvodu dal svět vzniknout nezávyslím hrám, hudbě, filmům... Alternativě.
OdpovedaťOdstrániť