pondelok, 15. februára 2010

Ja, Shepard.

Boli to moje rozhodnutia, a moje rozhodnutia formovali tvár vesmíru. Či ľutujem nejaké? Možno, jedno z tých záverečných...trochu. Vždy keď niekto umrie, je to veľká strata a nie je cesty späť – v reálnom svete. V tom hernom, stačí stlačenie zázračného tlačítka a všetko by mohlo byť inak...lenže čo by to bol svet bez následkov. Rozhodnutie padlo, bolo to moje rozhodnutie, pretože som sa tak sám rozhodol – ja Shepard.

Bolo zaujímavé sledovať rôzne recenzie a debaty na tému „Ako Mass Effect už nie je RPG“, pritom necháva formovať vaše rozhodnutia do oveľa väčšej miery, než niektoré tzv. „akčné RPG“. A sú to práve recenzenti, ktorí s obľubou škatuľkujú a do sveta púšťajú múdra o jednoznačnom príklone k akčnej hre, akoby im ktosi nasadil klapky na oči. Napriek tomu, že hra ponúka minimum štatistík, nebojím sa povedať, že je Mass Effect 2 výborným lineárnym RPG s dynamickým súbojovým systémom a zaujímavou príbehovou linkou. Pričom dôraz nie je ani tak kladený na celkový obraz – hlavnú zápletku, ale na malé príbehy vašich spoločníkov, budúcich spojencov a bratov v zbrani.

Moje rozhodnutia a ich následky. Prejavujú sa na každom korku – či ak chcete, svetelnom roku – pri preskúmavaní vesmíru. Dokonca i maličkosti, ktoré som vykonal v predchádzajúcej časti, tu nachádzajú svoju ozvenu. Nikdy by som si nemyslel, že ešte niekedy uvidím istú kriminálničku, bývalú šéfku syndikátu, ktorého operácie som pomáhal rozložiť. Boli to zaujímavé stretnutia, rovnako ako to opätovné zvítanie sa s Wrexom. Lenže tie správne rozhodnutia nemajú za následok, len správne reakcie. Rada Citadely, ktorú som zachránil, vôbec neprejavuje svoju vďačnosť a naďalej sa tvarí ako kôň s klapkami na očiach. Nechcú vidieť problémy v širších súvislostiach a udalosti, ktoré sa stali, pozmenili tak, aby boli len nepatrnou – aj keď nešťastnou - udalosťou v dejinách Citadely. Človek sa v tej chvíli cítil úplne bezmocný. A zdá sa, že ani Anderson nebol príliš šťastný zo svojho nového poslania. Rozhodnutia.

Mass Effect je úžasným zážitkom po všetkých stránkach – pre milovníka sci-fi je to rajská hra, jeho svet je prepracovaný, s bohatou históriou, zaujímavými udalosťami a podivnými obyvateľmi galaxie. Je to ako čítať sci-fi román, len s tým rozdielom, že istý smer udalosti si určujem sám, rovnako ako nedočkavo budem čakať na pokračovanie, pretože chcem vedieť čo sa s mojimi rozhodnutiami stane ďalej. Neuveriteľne rozvinuté charaktery vašich spoločníkov vás nútia poznávať ich viac a ešte viac. Možno aj nad rámec toho, čo určili autori. Kam až sú schopný zájsť, čo ich v minulosti formovalo? Niekedy sa odpoveď dozviete a mnohokrát to nebýva nič pozitívne. Doktor Solus Mordin, postava, ktorej Bioware vytvorili zaujímavú históriu, morálne ambivalentnú. Uveriteľnosť.

Je len málo hier pri ktorých sa človek po celú dobu ich trvania človek nenudí. Ani na chvíľu sa niekde nezasekne, niečo ho nevytrhne z prúdenia príbehového času. Človek sa nachádza inde – mimo nášho reálneho sveta a plne si uvedomuje „ten druhý“. Len málokedy po dohraní hry má človek pocit, že chce ešte viac...viac príbehu, viac zaujímavých postáv a viac zaujímavých prostredí. Keď niečím výrazným Mass Effect 2 trpí, je to nedostatok vedľajších misií (úloh) a statickosťou vesmírneho priestoru.

Podobné hry prichádzajú raz za čas, ale keď ten čas príde som rád za to, že som sa kedysi nechal zlákať počítačovými hrami a ich nekonečnými svetmi.

3 komentáre:

  1. Tak tak... prostě úžasný zážitek, bez debat!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Souhlas. Stejně jako u Dragon Age jsem chtěl hned něco dalšího.:-)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Hezky vystiženo. :) Po těch cirka 40 hodinách zachraňování galaxie je člověk tak namlsaný, že si buď začne píchat drogy nebo začne hrát od znova. :D

    OdpovedaťOdstrániť