pondelok, 23. novembra 2009

David Gaider - Dragon Age: Ukradený trůn

Poviete si, že Ukradený trůn je ďalšia z rady fantasy kníh na motívy počítačovej hry. Poviete si, že to v žiadnom prípade nemôže byť také dobré, ako by ste chceli. Skúsenosti z WarCraftu nepustia a ten Mass Effect bol v konečnom dôsledku tiež len priemerné čítanie. Gaider je človek, ktorého meno nájdete snáď v titulkoch každej RPG hry od Bioware, začínajúc druhov Baldurovou bránou a čerstvým Dragon Age končiac.

Príbeh nás privádza niekoľko desaťročí pred udalosti, ktoré už poznáme z hry. Ferelden je pod nadvládou Orlesiánskeho cisárstva a vládne mu nastrčený kráľ – tyran. Príliš mnoho ľudí sa ho bojí a množstvo fereldenských šľachticov sa mu podlizuje, len aby si zaistili ako také živobytie. Ale nie všetci sa zmierili s Orlesianskou nadvládou. Ukradený trůn je príbehom princa Marika, právoplatného dediča fereldenského trónu, ktorý sa bude musieť čoskoro vysporiadať so smrťou svojej matky – kráľovnej rebelov – a sebou samým. Pri úteku pred matkinými vrahmi narazí na Loghaina, spolu s ním sa potom bude musieť pokúsiť dosať sa späť k rebelskej armáde. Ferelden potrebuje kráľa.

Príbeh pekne odsýpa, človek poznáva Marika, ako človeka, ktorý si nie práve verí. Uvedomuje si očakávania, ktoré sa na neho kladú, ale nie je si istý, či ich dokáže naplniť. Syn kráľovnej rebelov. Miestami trochu ukecaný, čím niekedy lezie na nervy Loghainovi. Gaider to s postavami vie, sú uveriteľné a ich konanie je (vo väčšine prípadov) v záujme ich vlastnej logiky, resp. správania sa. Tým, že sme vo svete Dragon Age, veľa sa bojuje, všade je plno potu, krvi a veľa sa bojuje. Niekedy sa boj už stáva len konštatovaním. Občas jeho popis nepôsobí práve dynamicky, ale vo väčšine prípadoch má správne tempo. Čo platí aj o knihe ako celku. Príjemne odsýpa, človek sa nemá kedy začať nudiť a hltá každú stránku, len aby sa dozvedel, čo bude ďalej. Napriek tomu, že hráč hry Dragon Age už vie, ako Marikova cesta dopadne, stále sa tu nájde nejaké to menšie prekvapenie.

Gaider sa príliš nezdržuje s popismi sveta, občas niečo naznačí, ale väčšina je príliš hrubá na to, aby sa dokázali nejako silnejšie zakoreniť. A práve v tom by mohol byť zakopaný pes. Pokiaľ knihu číta človek, čo si zahral Dragon Age, hltal texty v kódexe a celý ten svet si dostatočne užil, bude z nej mať oveľa lepší pocit, ako človek, ktorý hru nehral. Keďže poznáte reálie sveta, viete kde sa pohybujete bude pre vás celý príbeh omnoho zaujímavejší.

Napokon, v mojich očiach, sa mi do rúk dostalo zatiaľ najlepšie využitie hernej licencie v pomeroch knihy. Je to mierne nadpriemerná fantasy, ktorá dokáže pobaviť a myslím, že ju pokojne môžem zaradiť medzi svoje obľúbené jednohubky.

Na záver si ešte neodpustím jedno malé povzdychnutie: kde sú tie časy, keď na začiatku každej fantasy knihy bola mapka sveta! Pokojne by sa hodila aj na úvod knihy Dragon Age: Ukradený trůn. :-)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára