pondelok, 26. januára 2015

Retro: The Bard's Tale 1: Tales of the Unknown, časť 1.

Niekde zhruba v druhej polovici 90-tych rokov som mal také obdobie, kedy som mal pocit, že by bolo dobré sa vrátiť k starším RPG hrám a trochu ich poznať. Začal som pátrať po internetoch – väčšinou v internetovej kaviarni a neskôr v práci – po RPG, ktoré som do tej doby nehral. V tomto období som sa tak dostal aj k sérii Bard’s Tale...


Každú jednu hru v sérii som si zahral. Nebolo to však nič hĺbkové, ani jednu z nich som nedokončil. Vždy som si vytvoril partiu, prebehol sa po okolí sveta – vybojoval niekoľko súbojov a pár krát umrel. Napriek tomu, že obsahovali moju obľúbenú formu súbojov – na ťahy – tak nejako podvedome som dával vždy skôr prednosť GoldBox hrám pred Bard’s Tale. Možno to bolo tým, že som Pool of Radiance hral dávno predtým, bližšie k dobe ich vydania. Kto vie. V každom prípade, keď Brian Fargo pred pár dňami oznámil, že budú pracovať na Bard’s Tale IV, povedal som si, že to znie vážne zaujímavo. A potom na svojom twitteri dodal ešte niečo, čo ma trochu nalomilo. Bolo niečo v tom zmysle, že by bolo zaujímavé ak by sa dali importovať postavy z posledného dielu do dielu štvrtého. Nič nesľúbil, nič nepotvrdil... len nadhodil takúto myšlienku. A mne to hneď v hlave začalo šrotovať...

Nebolo by fajn keby som si prešiel všetky tri diely a nakoniec si mohol tieto postavy importovať do moderného dielu? Bolo by to úplne a absolútne úžasné! Má to však jeden háčik. Ako som už spomínal, Bard’s Tale je jedna z mála RPG (a sérii), ktoré som nikdy nedohral. Mám aspoň šancu to teraz znova skúsiť. A možno tomu venovať i niekoľko riadkov na týchto stránkach...

Nič nové pod slnkom. Zlý čarodejník Mangar sa usídlil v dovtedy pokojnom mestečku Skara Brae. Zariadil si to dobre, jeho okolie uvrhol do večnej zimy a jeho príšery šíria strach v obyvateľoch mesta. Teda, pokiaľ tam ešte nejakí obyvatelia ostali. Človek zvyčajne narazí len na prázdne budovy. Ale mestečku svitá na lepšie časy. Do mesta prichádza Mick mág a jeho družina neohrozených hrdinov...

Moment, moment... si tu niečo ujasnime. Vo všetkej svojej skromnosti by som chcel poznamenať, že toto je BARDov príbeh! Ostatne, prečo sa mi pcháš do môjho rozprávania? Och, tvoja veža, teba už poznajú... no teda prepáč mág, kde v názve toho príbehu toho mága vidíš? Eh, myslel som si!


Všetko sa začína v Cechu dobrodruhov. Tam si hráč vytvára svoju družinu, resp. postavy, z ktorých si potom družinu vyskladá. V družine môže byť až 6 postáv, ktoré môžu mať niekoľko tradičných fantasy povolaní – bojové ako je warrior, paladin, hunter alebo monk, magické – mág alebo zaklínač (conjurer). Pričom magické postavy majú potom ešte možnosť sa nechať preškoliť na ďalšie dve unikátne povolania sorcerer a wizard (pozn.: musím sa priznať, že pri tomto mám taký pocit akoby slovenčine dochádzali pri prekladoch slová :-)). Samozrejme nesmieme zabúdať na titulárneho barda. Bard je povolanie, ktoré má tú zvláštnosť, že spieva špeciálne piesne, ktoré dávajú vašej družine rôzne bonusy – či už v boji alebo mimo neho. Mimochodom, hra umožňuje importovať si postavy z hier Wizardry a Ultima III. Predstavte si, že by vám dnes niekto umožnil importovať si do svojej hry, povedzme, postavu z Dragon Age – už vidím ako sa toho úbožiaka zosypú právnici EA...

Napriek tomu, že príbeh je bardov, zloženie družiny sa začína vždy rovnako – projektovaním alter ega a cestovaním naprieč dimenziou času, priestoru a predstavivosti alter mága. Proces tvorby postavy je skutočne jednoduchý a zahŕňa výber rasy, povolania a nakoniec pomenovania si svojej postavy. Náš príbeh sa tak začína stretnutím skupiny dobrodruhov v priestoroch Cechu. Ktože sú naši dobrodruhovia?

Dragon – človek, paladin – predná línia a postava, ktorá takmer vždy sprevádza jedného mága. To viete mág to je stvorenie, ktoré má relatívne krehkú konštrukciu a často potrebuje živý štít. Ono keď dôjdu magické argumenty (rozumej mana), nič iné mu ani neostáva.
Erik – trpaslík, bojovník – jeden by povedal, že sa nám tu náš bard snaží maľovať akýsi stereotyp. Avšak každá družina potrebuje húževnatého bojovníka, ktorý sa dokáže postaviť a ochrániť tých menej šťastných členov skupiny.
Kalion – človek, tulák a darebák, ale inak skvelý chlap, pascí a špinavých trikov znalý. Koňa krčmárovi ukradnúť chcel, keď do steny paladinovej narazil. Nohy podrazil a na pobavenie paladina, do lajna dorazil. Krádež v istých krajoch je zločin ťažký, ale náš paladin u krčmára slovo prihodil a náš tulák ako jeho spoločník za trest skončil.
Tyremailil – polelf, bard a fešák v celej skupine najväčší, čo rád pivo, víno i krásne devy má a pieseň za odmenu vám zaspieva (do družiny sa sám nominoval a mágovi občas na nervy liezť musí – poz. Anonymný mág)
Mick – elf, mág čo o ňom povedať vám mám? Na začiatku nič poriadne nevie, raz niečo začaruje a potom sa už len v kúte krčí. A právo na vedenie bardovej družiny si uzurpuje! Chcieť môže, ale nie v príbehu bardovom.
Rodrick – polelf, zaklínač tajomný pán on je. Nik poriadne nevie čo má za lubom. Niekto tvrdí, že je mocným pánom, iný zas, že sa háda s marcipánom. Pre mňa však je to ďalší typ kúzelný, ktorý ochranu potrebuje.

Družina bola pospolu a mág začal pomaly zisťovať ako funguje prostredie tohto zvláštneho sveta. Zaujímavo je riešené ukladanie hry, ktoré neexistuje v takej forme na akú sme dnes zvyknutý. Čo pridáva hre zaujímavý druh výzvy, ktorý však ja už dnes príliš v láske nemám. Jediné miesto kde sa dá hra uložiť je Cech dobrodruhov. Zaujímavým poznatkom je i fakt, že hra sa má po návšteve a uložení v Cechu tendenciu akoby resetnúť – platí to teda o mape Skara Brae. Príklad: po meste sú rozmiestnené sochy rôznych bojovníkov (príšer), ktoré vás nepustia ďalej. Je treba ich vyzvať na súboj a poraziť. Ak tak urobíte, môžete ďalej pokračovať a už viac vás táto postava nebude obťažovať. Teda až do momentu kedy opäť vojdete do Cechu a uložíte si hru. Dokonca ak je noc, tak po vylezení z budovy bude opäť v meste ráno. A ak pôjdete znova na miesto kde ste bojovali so sochou, socha tam opäť bude. V každom prípade platí, že ukladať sa dá naozaj len v Cechu dobrodruhov a nikde inde v hre. Ste uprostred dungeonu a potrebujete ukončiť hranie? Smola, treba sa vrátiť na povrch, nájsť Cech a potom hru uložiť.

Čo mi pripomína, orientácia v meste je celkom problematická, čo je však skôr výsledok grafického spracovania a technických limitov, ktoré mali vtedy tvorcovia k dispozícií. Chvíľu trvá dostať do krvi aspoň niektoré časti mesta bez toho, aby ste sa museli pozerať na mapu dodávanú k hre. Mapa slúži zároveň ako copyprotection, ale sama o sebe nie je príliš nápomocná pri blúdení mestom. Najlepšie je vždy asi nakresliť si vlastnú.


V každom prípade, družina veľmi rýchlo zistila, že prechádzať sa po Skara Brae nie je taká zábava ako sa na prvý pohľad zdalo. Po niekoľkých súbojoch sa začalo umierať a oživovanie v chrámoch (rovnako ako liečenie) nie je lacná záležitosť. Mág však vedel, že jediný spôsob ako tieto ťažkosti prekonať je zatnúť zuby a trénovať, trénovať a... hej trénovať. Aby bol život dobrodruhov ľahší, Mick si v Garthovom obchode s vybavením všimol nástroja menom Fire Horn, stál síce neuveriteľných 1200 zlatých, ale za pokus to stálo. Po strastiach a trápení prvej hodiny života v Skara Brae sa život odrazu stal ľahším! Kto by to bol povedal, že ohnivý roh dokáže zázraky. Miestami sa dokonca Mick a jeho družina cítili akoby podvádzali. Jedno fúknutie do rohu dokázalo bez problémov odstrániť väčšinu protivníkov, na ktorých dobrodruhovia narazili. Aby i bard bol v tomto príbehu spokojný, treba dodať, že on je jediný kto tento nástroj dokáže ovládať.

Po nejakom čase sa družine začalo zdať, že by už aj mohli byť silnejší, ale... napriek skúsenostiam sa to na sile nijako neodrážalo. Vraj je tu na to určená špeciálna komisia, ktorá hrdinov ohodnotí a pomôže im zúročiť nadobudnuté skúsenosti. Lenže kde sa táto komisia nachádza? Jej miesto na mape nebolo vyznačené, a tak začali dobrodruhovia postupne prechádzať jeden dom za druhým. Niekde našli potvory, iné boli prázdne... takto by to trvalo celú večnosť, povedal si Mick a ponoril sa do hlbokej meditácie (ktorá v tomto prípade zahŕňala vševediace oko menom Google, pretože v tomto prípade fakt – čas!). Konečne! Naši dobrodruhovia našli dom, v ktorom sídli hodnotiaca komisia a konečne mohli zúročiť svoje nazbierané skúsenosti.

Po získaní tretej úrovne, však všetko začalo byť akési... opakujúce sa? Ale o tom a prvom zbehnutí do podzemia snáď až na budúce...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára