pondelok, 24. februára 2014

Banished - bohovia sa museli zblázniť...

Volám sa Eloi, a som starý. Veľmi starý..., veru niekedy rozmýšľam či sa dožijem najbližšej jari. Sedím tu, za oknami padá sneh a ja premýšľam, či bolo toto všetko na niečo dobré. Bol to trest, ktorý..., viem ja vlastne prečo? Bohovia sa museli v jeden deň zblázniť. Alebo som to bol ja? Ach áno, už si spomínam – rúhanie sa mágiou alebo čosi také. Myslím, mám taký pocit, že pochádzam zo šľachtického rodu v zemi kdesi na západ od stredu. Možno. Neviem, určite však centrom sporu bola mágia. Vlastná rodina sa mi otočila chrbtom a v mene kráľa ma vyhnali. Nielen mňa, ale i hŕstku tých čo zmýšľali rovnako. Slobodne. Našli sme novú zem, zasľúbenú ideálom a... tvrdej práci. Bez nej to nikdy nejde. Život sa zdal byť tak zvláštny a slobodný.

Zelená lúka uprostred majestátnych jazier. Áno, to je prvá myšlienka, ktorá sa mi pri spomienkach na toto miesto vybaví. Tu postavíme nové mesto, miesto kde budeme slobodne žiť. Vyčistili sme priestor od stromov a začali s výstavbou. Do práce sa zapojili všetci – ženy i muži, mladší i tí starší. Všetko sme museli stihnúť skôr než na kraj padne zimný plášť. Zem nebola pripravená pre naše polia, preto sa musel niekto postarať o potravu. Zbieralo sa v lese a všetko čo sa našlo. Zjeme čo pôjde a čo ulovíme. Budú kožušiny a plné bruchá. To bude dobrý začiatok. Koncom jesene sme už všetci mali strechu nad hlavou a zabezpečený pravidelný prísun potravy. Nebolo to nič extra, ale zdalo sa, že prvú zimu prežijeme v zdraví. Veru sa tak i stalo a koncom zimy sa naša komunita rozrástla o nových členov.


Život plynul, roky utekali. Rieka sa nezastavovala a deti rástli. Prvé polia, prvá úroda. Zdalo sa, že už to nemôže byť lepšie. Dokonca – myslím, že to bolo v desiatom roku mesta – sme postavili i školu a otvorili prvú baňu. Nezaškodí, keď sa deti čo to priučia, kým ich zapojíme do práce. Budú šikovnejšie a práca im pôjde lepšie od ruky. Na brehu rieky som nechal postaviť obchodnú stanicu. Vedel som, že každý rok po rieke plávajú obchodníci, ktorí radi vymenia svoj tovar za nejaký iný. Už prvý obchodník priniesol niekoľko ovečiek. Nemohlo to byť lepšie. Chov oviec nielenže zabezpečil prísun ďalšieho druhu potravy, ale i vzácnu vlnu. Náš krajčír preto mohol začať pracovať na vyberanejšom oblečení pre obyvateľov. Za dva roky... za dva roky už všetci nosili to najlepšie oblečenie.

Baňa na druhej strane... je dnes miestom duchov. Chvíľu nám prinášala vzácne uhlie a kováč tak mohol vytvárať veľmi kvalitné nástroje, ale... No, nevydržalo nám to dlho. Skaza a zmar. Rozkvitajúcu komunitu zasiahlo prvé tornádo. Všetko sa mi pred očami rúcalo. Umreli desiatky ľudí, medzi nimi množstvo detí. Čert vezmi materiálne škody, zničené budovy človek ľahko nahradí a znova vybuduje. Ale tie životy... Vtedy som si opäť spomenul prečo som sa obracal k mágií – áno, znie to nezmyselne, ale... Tie životy. Museli sme zavrieť školu a nahradiť stratené pracovné sily. Našťastie tornádo nezobralo žiadnu stodolu s uloženými zásobami jedla. Prežitie bolo ľahšie, ale nie jednoduché. Trvalo desaťročie než sa obec opäť dostala do štádia rozkvetu. Baňa bola po tejto katastrofe zatvorená a už nikdy sme ju neotvorili. Bolo treba pracovné sily na iných miestach a bez lepších nástrojov sme sa ľahko zaobišli.


Asi pätnásť rokov po katastrofe nás zasiahla ďalšia, ktorá mi pripomenula nezmyselnosť nášho žitia. Samotnú podstatu našej existencie. Pripomienku otravnej smrteľnosti. Ľudia umierali na svoj vysoký vek. Smrť si ich brala jedného po druhom. Ostalo nám niekoľko neskúsených mladších a desiatka detí. Bolo treba sa obracať a nenechať dedinu vymrieť. Bolo to ťažké, ale i to sme prekonali. Za nejaký čas sa naša malá obec opäť dostala do obdobia prosperity. Začala rásť a rozvíjať sa. Nechal som postaviť chrám pre bohov, nech tí čo chcú majú sa kam utiekať. Postavili sme radnicu, aby dedina mala centrum a mohli sme ju lepšie spravovať. Všetko sa postupne zlepšovalo.

Všetko bolo na najlepšej ceste k rastúcej a zdravej komunite. Hovorí sa, že blesk netrafí dva krát do rovnakého miesta. Tornádo však, zdá sa, má z našou dedinou iné plány. Opäť, na vrchole prosperity a v období plánovania veľkého rozvoja zasiahlo dedinu tornádo. Bolo to presne 25 rokov po prvom tornáde. Medzi obeťami boli ženy, deti, mladí i starí – tentoraz však chvála bohom, šťastiu alebo inej veličine, ich tornádo pobralo menej. Zničilo menej budov, ale prišli sme o celý chov sliepok, lesníka, bylinkára a mólo pre lovcov rýb. V prvých mesiacoch sa nám podarilo nahradiť a opäť vybudovať lesnícke sídlo, chatu v lese pre bylinkára. A to je tak všetko. Chov sliepok sme do dnešných dní nenahradili a mólo? Roky po katastrofe na okraji jazera stojí jeho ruina a pripomína ako sa s nami príroda hrá.


Som starý. Prežil som svojich priateľov, ich deti a vnukov. Sledujem ako dedina rastie a upadá. V intervaloch, ktoré majú v sebe určitú pravidelnosť. Ako je to možné? Povedzme, že dôvod za ktorý nás vtedy vyhnali mal aspoň nejaký pozitívny účinok. Možno. Ale čo je to dnes? Aký to všetko malo zmysel? Život. Jediná vec, ktorú si nemôžeš udržať, nech sa snažíš ako chceš. Tvoj život je v potomkoch, hovoria mudrci a v tom čo na tomto svete necháš. Hlúposti! Život máte len svoj. A ten zmizne ako para nad hrncom. Neostane po ňom nič. S potomkami, či bez nich. Dedinu raz odveje vietor a potom... Len prach vo vetre.

1 komentár:

  1. ...už mě ta hra taky stála dva celé večery, nebo spíše noci. :)
    Jankie

    OdpovedaťOdstrániť