piatok, 29. marca 2013

Bioshock Infinite

Chcel by som niečo napísať na adresu Bioshocku Infinite, ale nedostáva sa mi slov. Netuším a sám hľadám tie správne slová, aby som im dal tvar tak, aby nič dôležité neprezradili. Pretože to je jedno z podstatných ťažísk tejto... hry. Možno by stačilo napísať – ďakujem za to, že existuje také rozprávačské médium, akým je počítačová hra. Čo dokáže správne napísaná a nadizajnovaná hra, ako dokáže zasiahnuť, to iné médium len tak nedokáže. Nieže by to nevedelo. Naopak. Avšak ak sa to v prípade hry podarí, je pohltenie svetom skutočne dokonalé. Okno do iného sveta.

Pritom, v holom jadre, je Bioshock Infinite len obyčajnou strieľačkou z pohľadu vlastných očí. Mechanika hry je jednoduchá a samotné strieľanie niekedy ruší ponorenie sa do sveta. Neviem, chcel by som, aby to išlo bez zbytočných výbuchov a zabíjania, ale možno je to spôsob akým sa hra snaží zachytiť masového publika. Už pri pôvodnom Bioshocku som sa pýtal, či to nejde bez toho zbytočného násilia. Na druhej strane, ako nám tieto svety Ken Levin a jeho tím podáva..., možno to bez neho jednoducho nejde. Revolúcia, tyrania, či demokracia, vždy to nejakým spôsobom skončí utopené v krvi. Ale to ťa milý čitateľ len trochu zavádzam, toto nie je v žiadnom prípade pointou hry. Skôr mojím chabým pokusom pred sebou obhájiť, prečo to v hrách inak nejde. Obzvlášť v tejto. Nebojí sa politických, či sociálnych komentárov, nebojí sa ísť ďalej a pritom sa drží istých vedeckých teórií. Na ich základe stavia nielen svoj svet, ale i celý príbeh a jeho logické vyústenie.



Na Infinite som nebol pripravený. Nesiahol som po nejakej inšpirujúcej literatúre. Pri prvom Bioshocku som vedel do čoho idem. Prekvapil ma svojim poňatím a náhľadom na veci. Rovnako ako pointou, ktorá prišla krátko pred koncom. V Bioshocku, uprostred hlbokého oceánu mal človek voľbu... do istej miery... Would you kindly? Chcelo by sa mi niečo dodať na adresu Infinite, ale obávam sa (alebo skôr neviem) nakoľko by to bolo zasiahnutím do vnímania príbehu – ak ste hru ešte nedohrali. Snáď stačí povedať len toľko, že zvrat v hre je. Naozaj nechcem kľučkovať a prezrádzať veci, ktoré ešte musíte zažiť. Nie, ani náznakom. Infinite patrí k hrám, kde by vám poznanie istých faktov zničilo zážitok. Ak to už niekto urobil, utlčte ho hrnčekom na kávu. A nechajte plávať v Dunaji.

Vlastne ani neviem, či mám písať, že mi na konci titulkov chýbala nejaká odporúčaná a zaujímavá literatúra. Aby to celé niečo nenaznačovalo. Áno, taký je to strach, že by som niekomu mohol skaziť zážitok z hry, ktorý sa dostaví, tak raz za desaťročie. V tom lepšom prípade. Keď nič iné, je aspoň Infinite živým dôkazom toho, že hry môžu byť z obsahom presahujúcim samých seba. Môžu byť viac a zároveň stále zábavou. Len škoda, že sa stále nevieme oslobodiť od toho strieľania ako nosného prvku hrateľnosti.

V tomto ohľade sa točíme stále v bludnom kruhu a ťažko povedať, či (alebo kedy?) sa niekomu tento kruh podarí prerušiť ;).

Na jednej strane je to škoda, na strane druhej – prečo sa, sakra, musím sťažovať, keď mi to prinieslo tak fantastický zážitok? Pán Ken Levin, to bola jazda! A Elizabeth? Navždy ostane tou postavou, na ktorú budeme spomínať i za 10 – 20 rokov. Áno, budeme. Som si istý, že v tom nie som sám. A ak raz opäť niekde padne otázka, ktorá je vaša najobľúbenejšia herná postava spolupracujúca s hlavným hrdinom – nebude pochýb, že v nejakom prípade padne i toto meno.


Napokon, dalo by sa ešte písať o hudbe. Tým by som nič nepokazil, neprezradil, ale poznáte ma. Rád propagujem hernú hudbu, ale písať o nej veľmi neviem. Gary Schyman odviedol opäť kus výbornej práce a za pozornosť stojí i množstvo reálnych skladieb, ktoré sa rôznym spôsobom prelínajú do reality Infinite. Je to úžasne spracované a myslím si, že by bolo fajn, ak by ktosi (kto sa hudbe rozumie lepšie ako ja) spravil nejakú tu analýzu. Takto sa len musíte uspokojiť s tým, že hudba je využívaná s rozmyslom a výborne dotvára atmosféru sveta okolo vás.

Viac už nepoviem. Dnes idem už len premýšľať nad tým čo som videl a zažil v skvelom Bioshock Infinite.

Ďakujem Ken Levine.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára