piatok, 14. januára 2011

Muzikál "We Will Rock You"

Trocha kultúry nikoho nezabije. Povedzme si pravdu, čo sa týka divadelného návštevníctva môžem sa smelo nazvať kultúrnym barbarom. Niečo ako divadlo som videl naposledy, možno keď nás tam nahnali na strednej škole. A to vám je už pekný rad rokov. Na druhej strane, nedávno som si povedal, že keby tu niekde po ruke bol muzikál We Will Rock You... možno by som zašiel.


Samotný muzikál som už videl, resp. jeho londýnske prevedenie, avšak z pochopiteľných dôvodov z podivného záznamu kvality starej VHS kazety. A musím povedať, že sa mi ten koncept celkom páčil. Aj keď dosť pravdepodobne to bude kvôli pesničkám a hudbe. Pretože... Príbeh je, no veľmi jednoduchý a vlastne slúži hlavne k tomu, aby boli obecenstvu predané klasické piesne, niekedy v nových prevedeniach. Vo svojej hlbokej podstate je WWRY „love story“ v totalitnom svete konzumu. Spotreba je jediné čo vládne svetu, vlastne je to jedna spoločnosť menom Globalsoft (šéfuje jej entita zvaná Killer Queen), ktorá má všetko pod palcom. 300 rokov v budúcnosti už ani Zem nie je tou planétou, ktorú dobre poznáme. Pre istotu sa volá „Planet Mall“ – teda „Planéta obchoďák“ dalo by sa slovensky povedať. Je to miesto kde GaGa Kids pozerajú rovnaké filmy, počúvajú počítačom generovanú hudbu, majú rovnaké názory a myšlienky – skrátka akoby ste ich z nejakého internetového, diskusného fóra vytiahli ;) – rovnako sa obliekajú. Aby to nestačilo hudobné nástroje sú už dávno zakázané a rocková hudba je neznámy pojem. Lenže je tu jedno proroctvo a takí, čo sa len tak nezmieria so životom GaGa Kids.


Galileo: I don't want to programme music. I want to make music, real music, my own music!
Učiteľka: Hey mate! Cool it! Now listen, www/Gordon@theJoneses.com
Galileo: My name is Galileo Figaro
Učiteľka: No, nobody is called Galileo Figaro. Where on Planet Mall did you come up with that?
Galileo: I found it. In a dream. I have these dreams, see….and I hear noises. Screeching, thudding, b-b-banging noises….and words. Words just drop into my head. Too many words. Help - I need somebody. Help! Not just anybody!

Rebelujúci Galileo je však čoskoro uväznený šéfom polície Globalsoftu. Avšak nie je v tom sám. Je tu ešte dievča. Oblieka sa inak. Myslí inak a GaGa Girls ju neznášajú. A neskôr dostane meno Scaramouche. Rovnako zatknutá a tu sa stretáva s Galileom, ktorý má podivné sny a počuje zvuky. Hudbu a akosi inštinktívne vie, čo musí urobiť:

„Seek out the place of living rock. A bright, bright star will lead the way. Go to where the champions played!“

A potom je tu ešte ona spomínaná skupina rebelov, ktorí sa nazývajú „Bohémovia“ (Bohemians) a žijú na okraji spoločnosti. Sú stíhaní režimom vládnuceho Globalsoftu. A z nejakého podivného popudu samých seba tiež nazývajú čudnými menami. Galileo tak v tom nie je sám. :) Samozrejme, títo bohémovia tiež poznajú proroctvo a čakajú na niekoho, kto ich do miesta „žijúceho rocku“ (to je ale blbý preklad, ja viem :-) ) dovedie.



I priemerne inteligentný človek musí cítiť, vedieť akým smerom sa celý príbeh bude uberať a kde skončí. Ale to je práve to najmenej zaujímavé na WWRY. Zaujímavejšie sú dialógy, ktoré posúvajú dej a vyplňujú tak priestor medzi jednotlivými pesničkami. Sú pretkané množstvom narážok na populárnu hudbu a populárnu kultúru všeobecne. Je to jeden z toho druhu textov, ktoré by sa nedali rozumne preložiť – rozumej priamo – z angličtiny. Museli by sa prispôsobiť miestnym zvyklostiam a hudbe. Takže by sme asi skončili s narážkami na sklady od Tublatanky a Petra Nagyho. Uznajte, to už by akosi nebolo ono. :)

Skrátka je to príjemné, miestami vtipné a človek si pri tom veľmi dobre odpočinie. Okrem toho je väčšina pesničiek veľmi dobre "naaranžovaná" i zaspievaná. Za čo samozrejme môže zaujímavé obsadenie. I keď by sme mohli povedať, že i trochu paradoxné dielo. Stavia samo seba do úlohy kritika konzumnej spoločnosti, ale vo výsledku je i ono produktom takejto spoločnosti. Príjemným. Myslím, že by sa to Freddiemu pačilo. Čo myslíte?

Scaramouche: Okay - so what do you want to call me?
Galileo: Scaramouche.
Scaramouche: Scaramouche? Isn't that bit - sort of - crap?
Galileo: Well, I did dream some others, but frankly I thought it was the best.
Scaramouche: What were the others?
Galileo: Long tall Sally. Honky-tonk woman. Lucy in the sky with diamonds. Or fat-bottomed girl.
Scaramouche: Okay, I'll take Scaramouche. Scaramouche! Actually, I quite like it. Sounds kinda anarchic. It's almost like what I think they used to call a 'tune'.
Galileo: A tune? Yeah… Scaramouche, Scaramouche - will you do the fandango?
Scaramouche: You trying to get in my pants?
Galileo: No!
Scaramouche: What's doing the fandango?
Galileo: I think perhaps it's dancing.
Scaramouche: You mean like GaGa moves? Excuse me while I puke. Globalsoft write the songs, then work out the steps, and every kid on Planet Mall does exactly the same thing.
Galileo: No - I think that there was a time when dancing wasn't like that. When it was more free. You know? Kind of individually expressive.

(Ak by niekoho napadala – úplne kruto, napadla a dobila ;) – súvislosť s Lady Gaga, tak je to len vtipná zhoda náhod. Muzikál vznikol ešte pred tým, než sa stala táto dáma verejne známa)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára