piatok, 20. novembra 2009

Vnímanie postavy v počítačových RP hrách

Hra musí byť dobrá, aby si ju človek s radosťou zahral. Avšak v konečnom dôsledku nie je podstatné aká je, ale ako ju človek hrá. Už som to tu spomínal neraz, každý má k hrám svoj vlastný individuálny prístup. Niekedy ju hráte akoby nezúčastnene, ako divák sledujúci film. Inokedy sa vám dostane pod kožu a presiahne hranice svojho média. Človek si potom vypestuje istý stupeň návyku.

V mojom prípade patrí k najtypickejšiemu predstaviteľovi takejto hry niekoľkokrát spomínaný Daggerfall. Ale do istej miery sem patria aj ďalšie hry, zhodou okolností považované, za to najlepšie, čo kedy vzniklo. A je to práve pre ten presah. Nie myšlienkový, ale herný. Hovoríme samozrejme o RPG hrách. Hrách, ktoré umožňujú, aby vaša postava rástla, aby sa rozvíjala, nielen v rámci samotnej hry, ale i mimo hranice danej autormi. Začína sa jednoduchou otázkou: „Kto je moja postava?“ Alter-ego alebo ktosi úplne iný? Začína to definovaním v rámci pravidiel hry, ale neskôr to prerastie niekam za. Po dlhej dobe to bol práve Dragon Age, kedy som o svojej postave začal uvažovať trochu inak, hľadal jej motivácie a uvažoval o jej mieste v danom svete.



Mág. Vychovávaný v podmienkach, kde je mágia, resp. mágovia kontrolovaný oficiálnymi cestami. Je to dobrák od kosti, chápe silu mágie, rovnako ako potrebu jej kontroly, ale... Vždy je tu nejaké ale. Rovnako si postupne uvedomuje svoju rastúcu silu. Hlad po vedomostiach, po starých magických praktikách, po zabudnutých učeniach. Prečo nie? Je dostatočne opatrný na to, aby sa vyhol problémom, ktoré sa stali iným. Poučí sa z nich. Neponáhľa sa. Postupuje ďalej a vie, že jedného dňa bude natoľko mocný, až sa stane nesmrteľným. Chcel by. Nech už Stvoriteľ má plány, jeho osud je však v jeho vlastných rukách. Lenže potom spraví jednu malú nepatrnú hlúposť, pretože chcel pomôcť kamarátovi a... Jeho plány začínajú byť deravé. Za svojimi rozhodnutiami si stojí! Lenže tie ho priviedli až k tomu, že sa musel stať Šedým strážcom (pozn.: aspoň dúfam, že tak znie oficiálny preklad „Grey Warden“). Na druhej strane sa tu však začala črtať zaujímavá príležitosť – opustí vežu, v ktorej by možno stvrdol na väčšinu života. Je možné, že niekde na cestách narazí na nové vedomosti, nové spôsoby a hlavne bude bez neustálej kontroly Templárov. Zdá sa, že predsa mu bude umožnené kráčať za hranicu možností. A potom prišli spoločníci. Snažil sa s nimi vychádzať, veď takmer každého potreboval. Jedine zrada sa netoleruje a je odmenená smrťou. Netreba dodávať, že bol fascinovaný znalosťami Morrigan a celkom ho štvalo, bol si istý, že sa nepodelí zo všetkými vedomosťami. Bolo toho toľko, čo ho mohla naučiť. Napokon sa celý boj pomaly chýlil ku koncu. Ako Šedý strážca mal chrániť nevinných pred rozširujúcou sa temnotou, bojovať a za každú cenu chrániť krajinu. Za každú cenu? Spomeňme si na jeho motiváciu, hľadanie moci a mágie. Naozaj za každú cenu? Keď išiel do boja, vedel, že pri ňom stoja jeho spoločníci, bojujú aby zvíťazili, aby prežili, aby splnili svoje poslanie. Bol stále mocnejší a v bojoch sebavedomejší. Lenže za každú cenu? Spomenul si na zaujímavý rozhovor o smrti, ktorý mal s Wynne. Aj keď plne chápal jej postoj, definitívne ukončenie veci sa mu nikdy nepozdávalo. Nie, ešte nenadišiel jeho čas. Je ešte toľko vecí, toľko možností, ktoré nepreskúmal. A potom, bola tu ta nepríjemná vec s odchodom Šedých strážcov. Vedel, že ak bude mať čas, nájde spôsob ako to prekonať...



Kto je, ako myslí a kam sa nakoniec dostane. Áno, isté veci hra neumožňuje, resp. neumožňuje presne charakterizovať postavu v rámci hry, ale ide to aj „mimo nej“ a spolu sa to veľmi dobre dopĺňa. Nie každá hra dokáže vyvolať podobnú motiváciu, podobný jemný záchvev kreativity. Dragon Age to dokáže, len sa to ťažko zapasuje do nejakého hodnotenia hry. Je to totiž stav veľmi individuálny, či k niečomu takému dôjde alebo nie. Je veľmi pravdepodobné, že väčšina hráčov počítačových RP hier ani takto pri hraní neuvažuje. Neuvažuje spolu so svojou postavou a nad rámec hry. To ja robievam rád a Dragon Age mi dal opäť tú príležitosť.

Mimochodom, ďalším takým dokladom tohto spôsobu hrania, môže byť aj článoček z roku 2006 na mojom starom blogu, v dobe kedy sa čakalo na Oblivion. Kým v tomto sú to viac myšlienkové pochody postavy, tak v starom je to skôr taký krátky príbeh (zaujímavé je, že tie postavy majú veľmi podobné charakterové črty. Čím to asi bude? ;) ).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára