Retro: Gateway to the Savage Frontier

Vracať sa k starým hrám niekedy býva pomerne ťažké. Alebo možno by som mohol napísať bolestivé, pretože vás hra môže nakoniec sklamať. A to i napriek tomu, že na ňu máte len dobré spomienky. Bard’s Tale, napríklad. S Gateway to the Savage Frontier je to trochu iné, tú hru som hral a čo mi pamäť slúži nakoniec aj dohral – niekedy okolo rokov 1992 alebo 1993. Teda pekných cca 22 rokov naspäť. Čo si už dnes z toho pamätám? Nič a jeden návod, ktorý som mal od kamaráta. Pretože bez návodu to skrátka vtedy nešlo. Jednak bola moja angličtina na leveli 0, a jednak som si nemal kde prečítať „záznam v denníku #24“, napríklad. Áno, to že bola hra cracknutá mi ju umožnilo si zahrať, ale to je asi tak všetko – vďaka kohosi šibalskému plánu. :-) Jedno však viem určite, gold box hry som vždy považoval za vynikajúce. Prečo som si teda z celého radu hier vybral práve Gateway?



Pretože Treasures of the Savage Frontier – jednoduchá odpoveď a pritom celkom logická. Treasures som nikdy nedohral. Viem, že som sa hry krátko dotkol pri mojej mánii koncom 90-tych rokov, kedy som hľadal všetky možné CRPG hry, ktoré existujú, ale hru som nikdy nedokončil. A keďže chcem aby si moja družina prešla kompletným dobrodružstvom, musel som sa vrátiť i k prvému dielu tejto krátkej série. No a potom ako ma Bard’s Tale prestal veľmi skoro baviť, radšej som hľadal niečo, kde by som išiel tak trochu – ako sa hovorí – na istotu.

Na začiatok treba povedať, že Gateway ako gold box hra už v roku 1991 začína pôsobiť trochu archaicky. A nemôže tak za to ani tak samotná hra, ako engine, na ktorom je postavená. V období po Dungeon Masterovi a Eye of the Beholder, už skrátka začínajú byť očakávania herného publika trochu inde. Stále tu máme obrazovku rozdelenú do troch častí, kde výhľad na svet tvorí jej najmenší výsek. Zoznam hrdinov na pravej strane, popisný a stavový panel na spodnej strane obrazovky. Graficky hra možno pôsobila zastarane už vtedy, ale tu viac ako inde platí, že podstatný je obsah nie grafika. Ako sa to hrá a ako to na hráča pôsobí. V roku 2015, po cca 16 odohraných hodinách môžem povedať len jedno – páči sa mi to a strašne ma to baví! Po tom ako som sa pri hraní Bard’s Tale skoro okusoval od nudy, je Gateway skutočným balzamom na hráčsku dušu. Ja viem, zase trochu preháňam. Od vytvorenia si šesť člennej družiny, cez prieskum miest až po vynikajúce ťahové súboje – je jednoducho radosť túto hru hrať. Nič ma neodradilo a nič ma pri jej hraní nefrustrovalo – zatiaľ. Možno má na tom svoj leví podiel aj objavenie utility nazvanej Gold Box Companion, ktorá pre mňa vyriešila jeden malý problém so súbojovým enginom gold box hier – prehľadnosť o kondícii členov vašej družiny.

Na druhej strane, niekto môže Gold Box Companion vnímať ako trochu problematickú utilitu. GBC totiž umožňuje prístup aj k iným vlastnostiam hry, najmä teda štatistikám vašich postáv – veľmi jednoduchý a ľahko dostupný. Nie je však nič jednoduchšie ako si povedať, že budete využívať len UI element a prehľadnú mapu. Nakoniec je to len na vás, ako hráte vlastné hry a ak chcete cheatovať..., kto vám to môže mať za zlé? Pre moje hranie platí pravidlo – len prehľadný UI a mapa, nič viac. Ostatne vďaka využívaniu GBC vidíte na mojich screenshotoch aj časť desktopu :-). Áno, je treba hru hrať v okne – čo mi obvykle veľmi vadí, ale tým ako je to celé integrované do seba (a vďaka tomu, že už vlastne i hra samotná je akoby rozdelená do niekoľkých okien), mi to v tomto prípade toľko neprekáža.

Vytlačiť si Adventurer's Journal bola ďalšia podmienka, ktorá mi mala spríjemniť hranie. Bohužiaľ Gateway, rovnako ako ostatné gold box hry, mám originálne len ako súčasť rôznych kolekcií (zatiaľ), kde sú manuály a všetko papierové len v digitálnej forme. Verte mi, skúšal som to s prepínaním na pdf verziu a späť do hry, ale tento systém bol pre mňa zúfalo frustrujúci a vytrhával ma z tempa hry. S Adventurer's Journalom na stole sa mi to hrá oveľa pohodlnejšie. Ak ma hra vyzve, že treba niečo prečítať, nemusím z nej vyskakovať, liezť do pdfka, ale všetko mám pekne po ruke. Nalistujem príslušnú kapitolu a vychutnávam si príbeh.

Napokon má Gateway to the Savage Frontier ešte jeden malý nedostatok (z dnešného pohľadu). A tým je nedostatok akéhokoľvek hudobného sprievodu. Áno na úplnom začiatku vám zahrá pár tónov, ale to je na dlhú dobu všetko. Sem – tam nejaký ten zvuk, ale hudba žiadna. Človek si pripadá tak zvláštne, keď mu na pozadí do toho nič nehrá. A zas si k hrám nechcem púšťať niečo čo sa do prostredia vyslovene nehodí (alebo to mám spojené s inými hrami). Tak som to vyriešil jednoducho – nahádzal som do Winampu album od Midnight Syndicate nazvaný jednoducho Dungeons & Dragons. :-) A do toho nenápadne primiešal dva remixy Eye of the Beholdera, pre doladenie delikátnej Forgotten Realms atmosféry.

Scéna je pripravená, javisko voľné, už nám tu chýbajú iba osoby a obsadenie pre nadchádzajúce dobrodružstvo. Ja viem, ono už je nejaký čas v plnom prúde, ale hrajme sa na chvíľu, že ešte len začína..., kto by písal o hre, ktorú ešte ani nezačal hrať, však? Alebo by som možno mohol celé osadenstvo len copy&paste z iného, možno príbuzného, príbehu? Pozrite, ja viem, je to trochu smutné, ale berte to tak, že je to tradícia. Tradícia, ktorá siaha až k Pool of Radiance, Wizardry 7 a čiastočne Realms of Arkania. Ak by predsa len boli nejaké námietky, tak sťažnosti prosím adresujte na Vežu a on sa tam už o ne postará jeden nemenovaný imp.

---

Mick, the magic-user, teda slovensky povedané, používateľ mágie, tiež jednoducho mág. Odkiaľ tento elf prišiel, to presne nikto nevie, ale je známe, že posledné mesiace strávil študovaním mágie u niektorého z majstrov v meste Waterdeep. Avšak všetko raz omrzí, a tak sa náš mág rozhodol, že je na čase posunúť sa o mesto a magické znalosti ďalej. Silverymoon je vraj miesto, kde by mohol nájsť niekoľko vzácnych magických spisov... Pravda však je, že mu došli finančné zdroje. A jeho dlhoročný bodyguard a kamarát Dragon, ho presvedčil, aby sa vydali s jednou karavánou smerom na sever do trpasličej pevnosti Adbar a odtiaľ do Yartaru. Bude to rýchle a dobre zaplatené a Silverymoon je čo by si trpaslíkom dohodil...

Dragon, plameň spravodlivých a ochranca utlačovaných, skrátka a jednoducho – ako tomu mi hovoríme – paladin. Pochádza z okolia Baldurovej brány a nikto presne nevie, ktorému bohu sa zodpovedá. Tyr, či Helm a možno všetci. Pre mnohých je dokonca záhadou, ako sa on dal dohromady so spomínaným mágom – a dokonca mu robí osobného strážcu. Pritom, ako sa o tomto mágovi vie, nie je práve naklonený zákonnému dobru. V každom prípade, Dragon je ten, ktorý skolil so svojim magickým mečom grifa pri Longsaddle.

Jina, polelfka a klerik, zasvätila svoj život pomoci potrebným. Ako sa stala súčasťou tohto podivného zoskupenia ľudí, elfov, trpaslíkov a iných bytostí je samo o sebe trochu podivné. Teda v závislosti od toho, koho sa opýtate. Mág by vám určite povedal, že ju vyrval z pazúrov nemŕtvej hordy pomocou čarou a ohňa. Zlodejka by kontrovala cynickou poznámkou o zachránenom čarodejníkovi. Temné kobky v divočine bývajú nebezpečné a paladin si môže protestovať koľko chce, keď sa mág rozhodne ich preskúmať, nič ho nezadrží. A tak kým Dragon musel odlákať od mága miestneho demi-licha, mág sa snažil zlikvidovať hordu kostlivcov, ktorí v kobke prebývali. Napriek tomu, že náš elf strávil študovaním mágie skoro polovicu svojho života, povedzme si, že praktická stránka veci mu nie vždy vychádzala. A to mal tentoraz šťastie, že neďaleko kobky prechádzala malá karavána, ktorú sprevádzala Jina. Explózia, ktorá nastala, prilákala ich pozornosť. Keď sa klerička dostala do kobky našla tam popáleného elfieho mága so zahryznutým kostlivcom v krku... A potom, kto koho zachraňuje!

Calissa, človek a nenapraviteľná zlodejka. Len nedávno opustila Cech zlodejov v Baldurovej bráne, nie že by chcela úplne dobrovoľne, ale donútil ju jeden paladin. Prakticky od malička vyrastala na ulici a snažila sa prežiť ako sa dá. „Holt, dievča sa musí vedieť oháňať, keď si chce na ulici zachovať svoju česť,“ hovorievala. Až jednej peknej letnej noci, sa pokúsila siahnuť paladinovi na meč... Nie, to nie je metafora, bol to skutočný a veľmi obľúbený meč tohto paladina. Prichytená pri čine a odsúdená..., áno Dragon nemá s porušovateľmi zákona zľutovanie (pokiaľ teda nie ste istý elf a mág, potom priviera aj svoje tretie oko). Pomáhať a byť prospešná spoločnosti v službách Sira Dragon ako jeho páža. Trest, s ktorým sa z počiatku nedokázala zmieriť. Niekoľkokrát sa pokúsila i o útek, ale nebolo jej to veru veľmi platné. Nejakým zázrakom sa Dragonovi podarilo vždy vypátrať miesto jej skrýše. Do dnes netuší či to bolo nejaké kúzlo alebo jeho detektívne schopnosti.

Anja Emiliana d’Grace, ale všetci ju volajú jednoducho Liana.  K družine sa pridala len nedávno, krátko pred nešťastnými udalosťami. Spolu s matkou žila vo Vordronskom lese. Hovorí sa, že pochádza z dlhého rodu žien čarodejníc. I keď ona sama preferuje označenie magickej učednice. Jej záber je však veľmi široký – od kňažskej mágie až po učenia majstrov čarodejníkov. Jej matka ju poslala za babičkou, ktorá dlhý čas žila v meste Yartar a nejaký čas už od nej neprišli žiadne správy. Na ceste tam stretla našu družinu, ktorá sprevádzala karavánu z trpasličej pevnosti Citadely Adbar práve do Yartaru.

Thorgar, syn Odgarov je trpaslík ako žula. Zachmúrený bojovník, ošľahaný stovkami bitiek – aspoň to o sebe tvrdí. Nepohrdne dobrým pivom... a láskou ľudských žien. Nepýtajte sa. V každom prípade, keď náš trpaslík zbadal mága, paladina, kleričku a zlodejku..., ktorí mali chrániť karavánu – súčasť jeho budúcej investície – zvesil sekeru z klinca a pridal sa k nim. Možno bolo šťastie, že Thorgar zavítal v predvečer odchodu karavány do tej krčmy kde štvorica sedela. Možno ho presvedčil mág, údajný vodca skupiny, vykrikujúc „...a pre-pramením všš-šetkých banditov na prach aj s ich kanavas... karaváánom...!“ V každom prípade sa tak Thorgar, narodený v Citadele Adbar stal členom tohto podivného zoskupenia. Družiny, ktorá si hovorí občas aj Dračí pazúr...

A tak sa i stalo... Družina úspešne eskortovala karavánu z trpasličej pevnosti Citadely Adbar do mesta Yartar. Svoju úspešnú misiu samozrejme náležite oslávili v miestnom pohostinstve – dobrým jedlom a chutným pitím. Pri tej bujarej zábave si však nikto z nich nevšimol, že im ktosi – čosi zamiešal do pokrmov na stole. Kým naši hrdinovia ležali v bezvedomí, ktosi im ukradol všetko ich vybavenie, vrátane legendárneho Dragonvho meča. Keď sa prebudili, všetkých boleli hlavy a boli absolútne bez peňazí, ..., teda až na tých pár, ktoré si nechali pod vankúšmi. Tam nikto zo zlodejov nehľadal! Aspoň si za ne môžu kúpiť základné vybavenie a pokúsia sa zistiť, kto je za to zodpovedný. S Dračím pazúrom sa neradno zahrávať!