Návrat do Neverhoodu

Čo je Neverhood? Alebo kde je Neverhood? Prečo začínam tento príspevok otázkami? Neviem. Návrat do Neverhoodu je totiž zvláštny... pocit. Nie, nikdy to o ničom inom ani nebolo. Um a umenie idú ruka v ruke vedľa seba a ktosi sa v diaľke pýta, či môžeme hry ako sebestačné médium opatriť týmto označením. Krabičkou (alebo keď chcete škatuľkou), ktorá naznačuje, že v istom ľudskom výtvore je toho viac než túžba predať sa. Vlastne, presnejšie by bolo – zarobiť. Keď sa už do Neverhoodu vraciame, nepôjde to bez toho, aby sme si najprv na neho nezaspomínali. Aspoň trošíčku, na pár riadkoch.

The Neverhood (1996) je prazvláštny svet postavený z plastelíny. A samozrejme, je to aj svojská počítačová hra. Až taká svojská, že si na ňu s láskou spomína len niekoľko pamätníkov. Pretože ju kedysi hrali, kedysi si ju kúpili... A tí čo si ju v dobách jej zrodenia nekúpili, ju zháňajú do dnešných dní. Svojská, dnes ju možno nazvať kultová klasika, ktorú si však skoro nikto nekúpil. Hlava, ktorá obsiahla nápaditý svet z plastelíny, patrila výtvarníkovi, hudobníkovi – skrátka tvorivému duchu – Douglasa TenNapela (okrem iného tvorca Earthworm Jima) a jeho partii kreatívnych zbojníkov. Bolo ich osem – aspoň tak hovoria legendy a stvorili svet z plastelíny. Komplet, celý. Od domčekov, stromčekov, animácií až po hlasy, ktorými svet komunikoval s hráčom. Aby však dielo bolo nadobro dokonalé musel mu niekto vdýchnuť hudbu. Hudbu, ktorá (istým spôsobom) prežije v pamäti ľudových vrstiev i samotnú hru. Ten niekto sa volal Terry Taylor a zvuk jeho hudby patrí dnes tiež k často spomínaným. Stačí položiť nevinnú otázku – aký je podľa vás naj soundtrack z hry alebo aký herný soundtrack by ste mi odporučili. Neverhood bude častá odpoveď.

Niekedy sa nám pár riadkov písmeniek rozrastie na celý zástup. Prečo? Možno sa dá o našom subjekte povedať toho viac, než sme si na začiatku mysleli. Napríklad, aká bola Neverhood hra? Sám seba sa pýtam, či na tom záleží. Pretože, úprimne, Neverhood patrí k tým hrám, kde je herná kostra síce dôležitou súčasťou celku, ale netvorí to, kvôli čomu si hru pamätáme. Point-and-click adventúra – jednoduché, cudzojazyčné spojenie, ktoré naznačuje riešenie hádaniek pre postup v príbehu. Jasné, výpovedné a nijak objavné. Hádanky majú svoju vnútornú logiku a spájajú nás s Klaymenovým (ako sa volá náš plastelínový hrdina) svetom. Klaymen, rovnako ako hráč, na začiatku netuší kde sa nachádza a čo by mal robiť. Nevie čo sa stalo, preto musí preskúmať svoje okolie a postupne sa dozvedá príbeh Neverhoodu. Poznávanie toho, čo sa stalo (a čo sa má stať) je tak súčasťou hry.

Ak necháme hernú mechaniku bokom – ostane nám nádherný, kreatívny svet Neverhoodu, ručne tvorený, ručne animovaný, ktorý má viac šarmu a jedinečnosti než akákoľvek iná – do dnešných dní stvorená – počítačová hra. Medzi nami, je to práve tento šarm a autorské úsilie, vyzdvihujúci túto hru nad všetky ostatné. Svojim spôsobom a vo svojej dobe. Nie, nikto vám tu nebude tvrdiť, že je lepšia ako iné hry. Nie je to o „naj“ čohosi, čímsi či kde. Je to magická jedinečnosť, ktorá sa ťažko popisuje slovami a ešte ťažšie sa obhajuje konkrétnymi faktami. Moje okúzlenie Neverhoodom nie je len o tom, že by bola táto hra dobrou adventúrou. Dobrých a výborných adventúr (a možno systémovo lepších) je na svete habadej. Ale Neverhood je len jeden. Plastelínový. Jedinečný. Tvorivý. Zvučný. Odráža sa v ňom tvorivý um autorov, ktorý sa navždy vryl do mojej pamäti. Spomínam na Neverhood.

Úprimne, nie je tak úplne jednoduché obhájiť si výnimočnosť istého diela, keď veľká časť vášho vnímania závisí na pocitoch. Prečo mám rád Neverhood? Pre všetko to čo bolo napísané vyššie a i pre to, čo som nedokázal napísať. Tak jednoduché a tak zložité zároveň. Ak by sa vám snáď zdalo, že tých otázok je nejako málo... Prečo to všetko? Return to the Neverhood je – podľa mňa – z istej časti o spomínaní. Na množstvo vecí, ktoré sú prenesené do rekonštrukcie hlineného (vlastne plastelínového) sveta Neverhoodu. Dedinky. Klaymena. Aj iných vecí. Spomínanie starého muža a svojim spôsobom aj o onom ume. Ní, možno tiež. Tvorbe a istej dávke nostalgie, ktorá z toho pramení. Myslím. Pre mňa určite.

Všetko je naopak. A už vidím toho čitateľa, ktorý sa teraz pýta, čo vlastne ten Return to the Neverhood je. Hudobná rozprávka, ako znie podnadpis. Poviedka, ktorej autorom je Terry Scott Taylor. Vdýchol návratu do Neverhoodu nielen svoj textový um, ale samozrejme i hudobný. Príbeh sprevádzaný ilustráciami Douga TenNapela, bez ktorého by to snáď ani nemohol byť správny návrat do Neverhoodu. Je to Terryho príbeh alebo jeho sen, ako píše v úvode. Pre mňa to však bola nostalgická cesta do miest, ktoré som si dávno obľúbil. A bola to nádherná cesta. Iste, svojim sa pričinil i hudobný soundtrack. Hudba Neverhoodu, tak hravá, tak ľahko identifikovateľná. Návrat má hudbu novú a predsa veľmi známu. Opäť máme tú česť s hravou, originálnou hudbou patriacou do plastelínového sveta. Každá skladba má svoje miesto v príbehu.

Text, kresba i hudba. Akoby sa nikdy nerozišli, len ich bolo treba znova objaviť. Teraz mi je opäť ľúto, že ešte stále nemám originálny The Neverhood vo svojej zbierke. Ani soundtrack nie. Obe veci sa veľmi ťažko zháňajú – za rozumnú cenu. Ale mám Návrat do Neverhoodu a neľutujem jediný cent, ktorý som dal autorom tohto diela. Mimochodom, cestoval ku mne takmer tri mesiace. Poznáte to – cestou zo zámoria sa občas niektorá zásielka stratí. Stačil však jeden email na support a na ceste bola druhá zásielka. Bez komplikácií, vymýšľania a zbytočných otázok. Úprimne, ešte stále ma tento prístup k zákazníkovi príjemne prekvapuje. Kiež by všetko takto fungovalo i v našich zemepisných šírkach.

Nakoniec, len symbolické ďakujem za Neverhood.