štvrtok 20. januára 2011

O hrách, kultúre, digitálnom veku a ich budúcnosti.

Video games are bad for you? That's what they said about Rock n' Roll (Shigeru Miyamoto).

Hry sa menia. Nedá sa to zastaviť, nedá sa s tým nič robiť, skrátka je to fakt. Stačí sa poobzerať okolo. Počítačové hry, to bola v minulosti výsada... výsadná zábava skupinky ľudí, ktorí sa s nimi dokázali zabaviť na dlhé hodiny. A tie hry chceli byť hrané dlhé hodiny...ostatne boli vytvárané s nadšením pre niečo nové. Nové obzory, nové technológie, nové spôsoby rozprávania príbehov alebo len nový spôsob ako sa na chvíľu zabaviť.

Ak sa z niečoho stane rutina, obchod, ktorý má jeho majiteľovi priniesť vysoké zisky – pretože obchod je presne o tom – stráca sa z takého diela potom istá dávka ľudskosti. Inovácia a pocitovosť, zaujímavé postupy, ktorými sa tak líši od ostatných médií. Hry nie sú jediné médium, ktoré dokážu predávať neuveriteľné príbehy. Skôr sú jedným z posledných, ktoré sa v ľudských dejinách, jeho kultúre objavilo. Médium s tak neuveriteľne obrovským potenciálom, že sa ho ešte nikomu nepodarilo naplno využiť. A predsa, ako literatúra, i hra dokáže človeka obohatiť o nové poznatky, ukázať nové obzory, ktoré mu predtým boli uzavreté. Dokáže rozvíjať myslenie a ukázať, že myslenie nebolí. Naopak je hravé a zábavné.

Nie, istotne som sa nezbláznil. Je to fakt, ktorý začínam na hrách „na staré kolená“ hľadať. Vždy som miloval príbehy. Čím menej pravdepodobný, čím menej zakotvený v realite všedného dňa, tým zaujímavejší a oslobodzujúcejší sa svet zdá. Hry sú (ešte stále) nedokonalá ilúzia. Dokážu vám dopriať toľko zo svojej reality, koľko jej jednotlivec dovolí. Možno by sa podľa nich dal poznávať aj charakter človeka. Čo ja viem? Kto je ochotný utiecť ďaleko, kto naopak vôbec. Ako štandardne, či neštandardne dokážeme myslieť. Nakoľko sme znechutený klišé a čo všetko dokážeme odpustiť nie úplne dokonalému príbehu. Ako nás do definuje? Ako to definuje mňa? Čo znamená byť hráčom počítačových (video) hier? Je to smiešny ekvivalent knihomoľa, pretože hry sú predsa menej ako literatúra? Dokážem „zabiť“ celý deň (i dva) čítaním kníh...bez toho aby som robil čokoľvek iné. V ten moment skrátka neexistuje nič iné, len kniha a jej príbeh. A nemusí to byť ani príbeh v klasickom význame tohto slova. Zaujímavý obsah je pohlcujúci.

Problém hier netkvie len v tom, že väčšina z nich je hlúpa (našťastie nie všetky). Ich problém stojí hlavne na ich pomenovaní, na tom čo ich značí. Slovo. Hra (Game, das Spiel), hrať sa. Ako môže niečo takto pomenované byť niečím viac ako obyčajnou, neškodnou zábavkou? Pojem hra je skrátka v spoločnosti zakorenený ako niečo primárne detské. Z istého uhlu pohľadu je to i pravda – v prvom rade sa deti hrajú, majú na to vyhradenú istú časť života, niekedy sa dokonca tvrdí, že na to majú právo. Akonáhle stratí dieťa právo byť radené do tejto kategórie, akoby jedinec strácal i právo na „neškodné blbnutie“ a teda hranie. Samozrejme, hra nás učí, hrou sa učia deti, ako hovorí Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska (keďže je to kniha, ktorú mám hneď po ruke): „Hrami sa človek uvoľňuje, rozptyľuje, cvičí a otužuje telo, bystrí um, realizuje svoje túžby, alebo sa len zabáva...“ (Ondrejka 1995) Heslo a definícia samozrejme pokračujú ďalej, ale už striktne v kontexte ľudovej kultúry. Ale skúsme sa pozrieť na citovanú vetu. Vetu, ktorá v žiadnom prípade nemala na mysli hry počítačové.

Hrami sa človek uvoľňuje, tento postreh platí i pre počítačové hry. Rovnako ako to, že sa pri hraní rozptyľujeme i cvičíme (v niečom). Bohužiaľ telo neotužujeme, niektorí ani nechcú a tí ostaní si nájdu čas inokedy. Na druhej strane s módnou vlnou pohybových ovládačov... môže i táto časť definície platiť i pre elektronické hry. Realizuje svoje túžby, prežíva príbehy v ďalekých neznámych svetoch a je tým, čím v reálnom svete sotva bude. Alebo sa len zabáva. Zaujímavé na tomto popise „hry“ je oddelené „alebo sa len zabáva“. Hra teda nemusí byť striktne zábava, ale môže slúžiť i ako „len zábava“.

O hrách sa často hovorí ako o médiu, ktoré bolo ovplyvnené literatúrou a filmom. Obe kategórie sú dnes väčšinou považované za kategórie umelecké. Literatúra sa definuje aj ako skupina umení, ktorých hlavným umeleckým materiálom je písaný alebo recitovaný jazyk. Je vnímaná zrakom, prípadne sluchom, ale to čo ju robí literatúrou, to vnímame až našou mysľou. Nespochybniteľne tak môžeme nazvať prvé textové hry, hrami literárnymi – boli viac knihou, literatúrou ako čímkoľvek iným. Technológia to však začala meniť. A to sa už pomaly dostávame k filmu.

K týmto poznatkom si teraz priberme definíciu filmu, ku ktorému začínajú mať niektoré hry z poslednej doby blízko. Resp. niekedy sa zdá, že sa hry snažia zakomponovať isté filmové prvky do svojho rozprávania. Vidíme to v zmene štýlu a pri takých „druhoch“ hier, akými sú adventúry, RPG, ktoré kedysi veľmi záviseli od písaného textu, dnes však prechádzajú k filmovej reči. Opäť to bude encyklopedická definícia, tentoraz však z Encyklopédie dramatických umení Slovenska: „...nový druh umenia v 20. storočí. Film sa odlišuje od starých klasických umení bezprostrednou závislosťou od techniky. Technické prostriedky určujú výrazové prostriedky filmu. Je to predovšetkým filmový záznam obrazu a zvuku, registrovaný nezávisle jeden od druhého a umožňujúci rozličný vzájomný tvorivý vzťah, obrazovú i zvukovú štylizáciu. Rytmizácia obrazu sa dosahuje prostredníctvom strihovej skladby a triku. Film si privlastnil výsledky umeleckých činností ostatných tvorivých odvetví: literatúry, divadla, hudby a výtvarného umenia. Počas svojej existencie si vytvoril vlastnú gramatiku a poetiku a v poslednom dvadsať ročí už sám spätne ovplyvňuje a obohacuje výrazové prostriedky ostatných umení...“

Na tomto mieste trochu skritizujem definíciu hry zo spomínanej encyklopédie, pretože ako vidno, veľmi ľahko by sa na jej popis dal „nalepiť“ i film. Presne by spĺňal to, čo je v definícií napísané. Rovnako ako pri hrách, by nám vypadlo otužovanie tela, jedine, že by divák sedel v mraze, či pri jeho sledovaní bicykloval na stacionárnom bicykli. Na druhej strane i filmom sa môžeme „len zabávať“.

Možno, kým to človek nevidí takto exaktne napísané, takpovediac, čierne na bielom, ani si to príliš neuvedomí, ale počítačové (video) hry majú k týmto klasickým médiám bližšie ako sa zdá. Preto, teraz na základe vypovedaného, opierajúc sa najmä o filmovú definíciu, krásne zhrniem tú počítačovo hernú – bez toho, aby som do nej komponoval poznatky o „klasických hrách“ ako ich chápe i Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska.A teda, počítačová hra je:

Nový druh umenia, ktorý sa začína vyvíjať v druhej polovici 20. storočia. Podobne ako film, i počítačové hry sú bezprostredne závislé od techniky. Technické prostriedky určujú výrazové prostriedky hry. Z počiatku boli počítačové hry výrazne závislé na jednoduchých formách a literárnych postupoch, vnímané zrakom i sluchom. Čo ich však od začiatku odlišuje je interaktivita s prostredím, príbehom, ktorou sa odlišuje od starých klasických umení. Počítačové hry si postupne privlastnili výsledky umeleckých činností ostatných tvorivých odvetví: nielen literatúry, filmu, ale i hudby a výtvarného umenia. Počas svojej existencie si už stihli vytvoriť vlastnú gramatiku i poetiku. V poslednom dvadsať ročí už spätne ovplyvňujú a obohacujú prostriedky ostatných umení.

Pýtate sa, prečo som nazval hry umením, keď niekoľko článkov som venoval tomu, že hry ním ani tak nie sú, akoby chceli byť? Gýč na ceste k umeniu, že sú hlúpe, a preto nehodné zaradenia medzi umelecké „odvetvia“. Pravda. Avšak pravda je aj to, že rovnaké články by sa dali bez debát napísať aj o filme, literatúre, divadle. Rozdiel je (zatiaľ) len v tom, ako sú ostatné umelecké formy vnímané oproti tomu, čo voláme „počítačová hra“. Všeobecný, ľudský pohľad, neakademický (aj keď spomeňte niekde na akademickej pôde hry, a tiež sa nestretnete práve s pochopením :-) ), stačí na to jedna veta a následná reakcia. Všeobecné povedomie. Bol som v divadle. Hral som jednu hru. Väčšinou získate dve protichodné reakcie (Pritom v prvom prípade môžete navštíviť „iba“ obyčajný muzikál, zatiaľ čo v druhý prípad vás donúti rozmýšľať nad objektivizmom a prečítať dielo Ayn Randovej). Bolo by zaujímavé porovnať dobové reakcie na vtedajšie nové médiá. Ako sa ľudia stavali k filmu, najmä generácia, ktorá sa narodila skôr ako sa film stal niečím „obyčajným“ a „každodenným“. Kým sa stal – takpovediac – štandardnou výbavou našich životov. I keď môžeme priznať istú vinu na „nepochopení“ aj ich náplni, s časti by „problém“ hier mohol byť aj generačný. Skrátka, naši rodičia, či prarodičia sa narodili do inej doby, iného vnímania sveta a reality. Patríme do inej generácie. Myslíme inak, inak spracúvame informácie. Marc Prensky nazýva túto „novú“ generáciu „Digital Natives“ (digitálny domordci), pretože sú „native speakers“ digitálnej reči počítačov, video hier a internetu (Prensky 2001). Je to prirodzené prostredie, v ktorom sa dokážu pohybovať bez akýchkoľvek problémov. Naopak generácia ľudí, ktorá sa do digitálneho veku nenarodila, avšak zastihol ich počas ich života – či ich už fascinovala alebo sa ju museli naučiť používať z nevyhnutnosti – nazýva „Digital Immigrants“ (digitálny imigranti). Generácia, ktorá sa musí adaptovať do nového prostredia „do novej kultúry“, tak ako prisťahovalci v novej krajine. I to je teda možná prekážka k akceptovaniu hry ako plnohodnotného média, ktoré dokáže podávať zmysluplné výpovede, viesť k zamysleniu a nebyť len niečím podivným, čo sa považuje za „len zábavu“.

Počítačové hry sa stali natrvalo súčasťou našej kultúry. Čím dlhšie ich budeme ignorovať, nevšímať si ich existenciu, tým horšie sa nám neskôr bude zdať pochopenie súčasných, i budúcich generácií. Počítačmi, internetom, skrátka digitálnym, virtuálnym svetom sme ovplyvňovaný každý deň stále viac. A tento digitálny svet prináša zo sebou i nové formy vyjadrovania, seba poznávania a seba prezentácie voči nášmu okoliu.


ONDREJKA, K. 1995: hry. In: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 2. Bratislava : Veda.
Kol. 1989: Film. In: Encyklopédia dramatických umení Slovenska I. Bratislava : Veda, s. 367.
PRENSKY, M. 2001. “Digital Natives, Digital Immigrants”. In: On the Horizon. MCB University Press, Vol. 9 No. 5, October.

7 komentárov:

  1. Myslím, že hra nebude spoločnosťou prijatá nikdy na úrovni filmu alebo nedajbože knihy. Nikdy nebudem môcť zavolať šéfa na virtuálny hokej, či pozvať priateľku na romantické RPG.

    ""Počítačové hry, to bola v minulosti výsada... výsadná zábava skupinky ľudí, ktorí sa s nimi dokázali zabaviť na dlhé hodiny""
    Dovolím si nesúhlasiť. Také predajné čísla NESu, C64.... výrazne protirečia. Považujem to skvôr za "staromilskú" mýtus

    OdpovedaťOdstrániť
  2. simon - napriek tomu, ze i dnes mozeme identifikovat cosi ako "subkulturu hracov hier", tak v minulosti bola takato skupina ludi viac izolovana a viac vyhranena. Hry nehral kazdy a kazdy o nich nevedel vsetko. Pomer bol skratka iny. Okrem toho predajne cisla su za tie roky co systemy exitovali a to sa ich preda... Treba vsak hned dodat, ze na zmene situacie ma svoj podiel aj rozsirenie internetu.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Narážal som na predajné čísla za prvé roky.

    Btw.
    Treba si ešte ujasniť či si vravel len o ČSR pred revolúciou a krátko po. Alebo si to myslel globálne.
    Ak išlo len o ČSR, tak vtom prípade musím len súhlasiť. Hry rozhodne neboli také rozšírene, počítače takisto.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Mick, skvelý článok!

    Ak môžem odporúčam Ti do pozornosti knihu s názvom "Knih se jen tak nezbavíme." Je to kniha rozhovorov medzi J.C. Carriérom (filmový scenárista) a Umbertom Ecom (toho Ti snáď netreba predstavovať :)), a venujú sa tam aj problému začleňovania do kultúry niečoho nového. A spomínajú tam aj rozhlas, film a počítačové hry. No a práve pri filmoch Eco povedal, citujem "Italský politik Amintore Fanfani, narozený na začátku století...v dobe, kdy film nebyl ještě nebyl tak populární, prozradil v jendom rozhovoru, že nechodí často do kina, protože prostě nechápe, že osoba, kterou vidí zezadu, jak odjíždí, je týž člověk, kterého okamžik predým viděl zepředu." - takže aj oni si museli zvykať na nový jazyk filmu! Až postupne sa režiséri odhodlali (a zároveň to sami objavovali) experimentovať s kamerou (nájazdy, otáčanie) a strihom.
    A absolútne rozbitie dejovej štruktúry je typické až pre filmovú aj literárnu postmodernu (okrem iného), ktorej predstaviteľ je aj Eco.

    Podľa mňa zaradenie hier do kultúry je momentálne problematické preto, že je to niečo nové, aj pri filme a rozhlase to nejaký čas trvalo. Ale súhlasím s tým, že treba ľudí na to upozorňovať, nech si zvykajú, najmä tí starší. Aj na Slovensku sa ponímanie hier zmenilo, trochu zlepšilo (záleží podľa lokality -mesto,dedina- a veku ľudí).

    Podľa toho, čo si v článku písal, myslím, že by ťa kniha zaujala.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Lukas - vdaka za tip. Urcite sa na to pozriem! Eco mi uz dobre posluzil aj so Skeptikmi a utesitelmi!

    OdpovedaťOdstrániť